… v Duchu Svätom, ktorého na nás štedro vylial skrze Ježiša Krista, nášho Spasiteľa, aby sme sa ospravedlnení jeho milosťou stali dedičmi podľa nádeje večného života. Táto reč je spoľahlivá a chcem, aby si to všetko neochvejne učil tak, aby tí, čo uverili v Boha, usilovali sa vynikať v dobrých skutkoch. Toto je dobré a pre ľudí užitočné. (Tit 3,5-8)

Aj keď začiatok obdobia, v ktorom som uverila, sa odohrával asi v mojich štrnástich rokoch, napriek tomu jedným dychom vyznávam, že som nikdy nemala problém veriť v Boha. Súhlasím s názorom mnohých, ktorí tvrdia, že veriť v Boha môže kadekto, ale podstatné je, kto verí Bohu. Podľa tohto pohľadu na vec sa veriacimi stávame až vo chvíli, keď začíname veriť Bohu.
Ako tínedžerka som prvýkrát držala v rukách Bibliu. Dovtedy som poznala len modlitebné knižky a úryvky pasáží prednášané v kostole, biblické príbehy z hodín náboženstva alebo čítanie z katechizmu.
Predtým, než som začala spoznávať Pána Boha bližšie, nemala som veľmi radostný život, ale to by bol iný príbeh. Moja mama sa druhýkrát rozvádzala a ja som prežívala veľmi ťažké chvíle. Snívala o zásadnej zmene svojho života. Spomínala na mladosť, na čas, keď bývala u strýka a tety, ktorí boli adventisti. Zrejme jej bolo u nich veľmi dobre, pretože zatúžila po cirkvi, do ktorej chodievali.
Moja mama, sestra a ja sme teda prestali chodiť do katolíckeho kostola a začali sme navštevovať kostol cirkvi husitskej. Ja som v tom nevidela nijaký veľký rozdiel. Azda len to, že som tam mala kamarátku a pani farárka pútavejšie rozprávala biblické príbehy. Toto obdobie trvalo krátko, pretože mama opäť cítila, že to nie je to, čo hľadá.
Jedného dňa sa v práci zoznámila s paňou, ktorá v sobotu nepracovala. Zaujalo ju to a znovu prišla zmena. Prestali sme navštevovať husitský kostol a raz v sobotu sme spoločne zašli do modlitebne. Ale to nie je presné vyjadrenie. Ja som totiž do nijakého ďalšieho kostola nechcela ísť, lebo mi to striedanie viery bolo veľmi nepríjemné. Mama však mala silnú vôľu a doslova ma „privliekla“ medzi týchto ľudí. Neviem, kto mal kázeň a čo sa tam dialo. Sedela som vzdorovito na určenom mieste a plná odporu a hnevu som si zaumienila, že nabudúce niečo vymyslím, aby som s ňou k adventistom nemusela ísť. Možno žiadne „nabudúce“ nebude, možno sa jej ani tu nebude páčiť. V miestnosti však bolo príjemne teplo, čo som v kostole nezažila. Začala som cítiť akýsi nedefinovateľný príjemný pocit. Pomaly som sa rozhliadla po ľuďoch okolo. Boli celkom milí. Kým sa zhromaždenie skončilo, hnev a zloba ma trochu opustili. Pri lúčení ma takmer všetci zdravili napriek tomu, že som ich nepoznala. Páčilo sa mi to. Tí ľudia boli akísi iní, ale nerozumela som tomu.
Dnes mám vyše päťdesiat rokov a už tomu rozumiem. To, čo som s nimi prežila, bola viera v praxi. Dovolili Pánu Bohu, aby sa ich dotýkal a bol v ich živote živým Bohom. Oni neverili len v Boha, ale verili Bohu. (2Pet 1,1)
Pán Boh má veľkú moc. V živote jemu odovzdaných ľudí vie robiť zázraky. Teplá a láskavá viera veriacich ľudí dopriala aj obyčajnému tínedžerovi, akým som vtedy bola, prvý živý dúšok neba.

Pane Bože, ďakujem Ti, že si vedel skôr než ja, že Ťa potrebujem. Ďakujem, že si mi dal vytrvalú matku, ktorá pre mňa chcela to najlepšie. Ďakujem Ti za živú vieru v srdciach veriacich, ktorá prejavuje Tvoju moc v skutkoch viery.

Katarína Urbanová