Vstal teda a šiel k svojmu otcovi. Ešte bol ďaleko, keď ho otec zbadal. Zľutoval sa nad ním, pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho.

Lukáš 15,20

V príbehu o márnotratnom synovi sa Ježišovi podarilo brilantne vystihnúť povahu nášho Stvoriteľa. Vyniká v ňom dokonalý Boží charakter oproti našej zlobe a hriešnosti.

Pre otca muselo byť veľmi bolestivé, keď ho jeho mladší syn dožadovaním sa dedičstva „pochoval zaživa“. Vyplatil mu jeho podiel, hoci podľa zákona naň ešte nemal nárok. Potom už len sledoval, ako jeho milované dieťa mizne v diaľke.

Otec musel veľmi trpieť. Napriek tomu voči svojmu synovi nezatrpkol a nezačal ho nenávidieť. Stále ho miloval. Každý deň trpezlivo vyčkával návrat syna, ktorý sa vydal za slobodou.

Mnohí ľudia odmietajú prijať existenciu Boha. Myslia si, že aj keby existoval, nemohol by byť dobrý a milujúci. Vidia okolo seba veľa zla. Napriek tomu, že na mnohých veciach, ktoré odsudzujú, sa sami podieľajú, nakoniec za to obvinia Boha, v ktorého neveria.

Ježiš nám hovorí o Bohu, ktorý nám dáva slobodu. Keď sa nám život s ním zdá nudný a nezaujímavý, nebráni nám vydať sa za ilúziou slobody a šťastia. Pustí nás do sveta v nádeji, že podobne ako mladý muž v Ježišovom príbehu časom spoznáme svoj omyl a zatúžime sa vrátiť.

Stvoriteľ nás miluje, preto nám dáva slobodu. Nechce, aby sme ho „milovali z donútenia“. Praje si, aby sme zatúžili po vzťahu s ním a spoznali jeho lásku a milosť. Podobne ako otec v Ježišovom podobenstve, trpezlivo čaká, kým sa vrátime, aby nám vyšiel v ústrety, objal nás a privítal nás tam, kde sme skutočne doma. Tam sme milovaní.