No prišiel k nemu aj istý pocestný, Samaritán. Keď ho uvidel, prišlo mu ho ľúto. Pristúpil k nemu, nalial mu na rany olej a víno a obviazal mu ich. Potom ho vyložil na svoje dobytča, zaviezol do hostinca a postaral sa o neho. Na druhý deň vybral dva denáre, dal ich hostinskému a povedal: ‚Staraj sa oňho; ak na neho vynaložíš viac, na spiatočnej ceste ti to zaplatím.‘

Lukáš 10,33–35

Zákonník, ktorý pokúšal Ježiša svojimi otázkami, sa ho pýta ďalej: „A kto je môj blížny?“ Hľadá výhovorku, ktorou by ospravedlnil svoj postoj. Dúfa, že Ježiš bude mať problém odpovedať na jeho otázku.

Majster mu porozpráva príbeh o tom, ako kňaz a levita nechali bez pomoci človeka, ktorého lupiči zranili. Nemali pocit, že je to ich blížny, a tak sa tvárili, že ho nevidia. Zraneného muža sa ujal Samaritán, ktorý mu okamžite poskytol pomoc a zaistil mu následnú starostlivosť.

V tomto príbehu Ježiš ukazuje, ako vyzerá Božia láska v praxi. A keďže má zmysel pre humor, túto lásku nepreukazuje kňaz ani levita, ale Samaritán, ktorým Židia opovrhujú. Možno tým chcel naznačiť, že o mojej spáse nerozhoduje to, koľko toho viem, ale to, koľko z toho, čo viem, uplatňujem vo svojom praktickom každodennom živote. Nielen počas sviatkov, ale aj vo všedných dňoch.

Keď do svojho srdca vpustím Božiu lásku, Stvoriteľ ho začne meniť. Zo srdca sebeckého a bezohľadného sa stane srdce súcitné a milosrdné. Ak nemám súcit s tými, ktorí sú „zranení“, môžem si byť istý, že Stvoriteľ v mojom srdci ešte nie je. V tom prípade by som ho mal okamžite pozvať a ponúknuť mu, aby sa tam udomácnil.