Ježiš sa pýtal: „Kto sa ma to dotkol?“ Keď sa nikto nepriznával, Peter povedal: „Učiteľ, to ľudia sa tisnú na teba a tlačia ťa.“

Lukáš 8,45

Stačil jeden dotyk a žena, ktorá dvanásť rokov trpela krvácaním, bola opäť zdravá. Viem si predstaviť obrovskú radosť a vďačnosť, ktoré naplnili jej vnútro. V duchu volala: „Konečne som zdravá! Bože, z celého srdca ti ďakujem. Si úžasný!“

Chcela sa potichu vytratiť. Ježiš sa však zastavil, obzrel sa a spýtal, kto sa ho dotkol. V tej chvíli stŕpla. Čo ak si Ježiš jej dotyk vysvetlil ako krádež? Peter namieta, že sa predsa na neho tlačia zástupy ľudí. No Ježiš mu odpovedá: „Voľakto sa ma dotkol, lebo som pocítil, že zo mňa vyšla sila.“ (Lk 8,46)

Žena chvíľu čaká. Keď „videla, že sa to neutají, rozochvená pristúpila k nemu, padla pred ním a pred všetkým ľudom sa priznala, prečo sa ho dotkla a ako sa ihneď uzdravila“. (Lk 8,47)

Zaujímalo by ma, či táto Ježišova otázka nebola zbytočná. Veď vedel, kto sa ho dotkol. Prečo to musel prezradiť? Som si istý, že to neurobil kvôli sláve. Uzdravených väčšinou prosil, aby nehovorili o tom, čo pre nich urobil. Prečo je to teraz inak?

Mám len jedno vysvetlenie. Žena mohla časom začať pochybovať, či to bol naozaj zázrak. Možno by dospela k záveru, že to bola náhoda. Možno by sa začala báť, že sa choroba vráti. A stres vyvolaný strachom by chorobu znovu naštartoval.

Ježiš chce, aby mala istotu, že garantom jej zdravia nie je náhoda, ale Stvoriteľ. Chce, aby vedela, že je zdravá, pretože Ježiš to urobil rovnakou mocou, akou stvoril tento svet.