Ale on, aby sa ospravedlnil, ďalej sa pýtal Ježiša: „A kto je môj blížny?“

Lukáš 10,29

Zákonník prichádza za Ježišom, aby ho pokúšal. Lukáš nám tým prezrádza, komu tento „zbožný“ Žid v tej chvíli slúžil. Hoci vedel, čo nám otvára brány nebeského kráľovstva, snaží sa s Ježišom vyjednávať.

Dobre vie, že Božia láska nám dáva silu a túžbu milovať nielen tých, ktorí sú nám sympatickí, ale aj tých, ktorí nám k srdcu príliš neprirástli. V jeho dobe to boli napríklad pohania alebo Samaritáni. Židia nimi opovrhovali, pretože ich považovali za nečistých.

Tento zákonník považoval za blížnych len tých, ktorí verili ako on. Ostatných za svojich blížnych nepovažoval. Myslel si, že ich môže vylúčiť z okruhu tých, o ktorých Mojžišov príkaz hovorí: „Miluj svojho blížneho ako seba samého.“ (Lk 10,27) Každému musí byť jasné, že milovať pohanov a Samaritánov nie je možné. Ani Boh ich predsa nemiluje.

Tento muž mi nastavuje zrkadlo. Pri čítaní Biblie občas narazím na text, ktorý ma vedie k zmene myslenia a konania. Viem, čo by som mal urobiť, ale nechce sa mi. Nechce sa mi preto, že nie som celkom stotožnený s tým, čo Boh odo mňa žiada. Pokúšam Boha tým, že sa s ním hádam, či to myslí vážne. Uvádzam množstvo argumentov, prečo s ním nemôžem súhlasiť. Moje ústa hovoria, hoci moja myseľ a moje srdce vedia, že lepšie je Boha poslúchnuť. Ak idem vlastnou cestou „svojvôle“, skončí to tak, že si „narazím nos“.

Ak sa pýtam, kto je môj blížny, v mojom srdci chýba Božia láska. Som rád, že Stvoriteľ si túto otázku nekladie. On radšej koná.