Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení. (Mat 5,4)

Pieseň:
Smútok striedal bolesť a žiaľ, kríž svoj niesol som sám.
Radosť mi vrátila Golgota, zachránil ma môj Pán.
Dnes, keď kráčam životom s ním, v ňom som našiel svoj cieľ.
Radosť mi vrátila Golgota, zachránil ma môj Pán. Záchrancovi dobrorečím, za mňa dal život svoj.
Radosť mi vrátila Golgota, zachránil ma môj Pán.
Som si vedomý, že plač je súčasťou mojej genetickej aj emočnej výbavy, pretože už od svojho narodenia som bol uplakané dieťa. Možno, že niečo z tých sĺz mi už pri narodení dala mama. Pol roka po svadbe, v období jej tehotenstva, povolali otca na vojnu. Pre vernosť Božím prikázaniam sa jeho neprítomnosť natiahla na tri roky nepodmienečne.
Slzavé údolie, ktoré ma sprevádza celý život, má niekedy aj výhody. Väčšinou som sa rozplakal skôr, než prišiel výchovný trest, preto som bol potrestaný len niekedy. Aby som vraj mal dôvod plakať. Ďalšou výhodou bolo uvoľňovanie napätia pri prežívaní nespravodlivosti a útlaku mojich biblických príbehových hrdinov, ako bol Jozef, Mojžiš, Samuel, Pán Ježiš a ďalší. Príčinou mojich sĺz boli aj mučeníci a misionári, prenasledovaní nositelia evanjelia od dôb apoštolov až po dnešok.
Bol to plač skrytý, vnútorný a tajný. Sprevádzal ma aj pri prežívaní osobných skúseností v podobe reakcií na neopätovanú lásku, obdobie vzdoru našich detí, na sklamania i horkosť z manželských kríz. Bez plaču sa neobišla ani moja služba kazateľa pri riešení zložitých situácií v zbore vrátane pohrebných príhovorov. Slzy mi robili spoločnosť aj pri ponorení sa do príbehu Golgoty pri Večeri Pánovej. Môj skrytý duchovný príbeh mal vždy aj druhú stranu. Ňou je potešenie a radosť, ktoré mi dáva poznanie, že Pán Ježiš, ktorý ma hľadal a našiel, čoskoro príde. Môj plač sa vtedy mení na radosť, ako keď sa v myšlienkach ocitnem pod krížom, objíma ma Jeho otvorená náruč. Vždy mi vrátil radosť…
Tak som sa preplakal, ale aj„preradoval“ do dôchodku. Nedávno sa mi prihodila zvláštna vec. Sadol som si do električky (v Brne sa jej hovorí šalina), a zrazu ma prekvapí silný hlas dámy v mojich rokoch:
„Pane, môžem si k vám prisadnúť? Váš úsmev žiari a cítiť z vás radosť.“ Bol som taký prekvapený, že som jej síce rád ponúkol miesto, ale nevedel, čo povedať.
Neskôr som si uvedomil, že najväčšou potrebou postmoderného človeka zrejme nebudú informácie o Bohu, ale možnosť prisadnúť si k človeku, ktorému radosť vrátila Golgota a zachránil ho Pán Ježiš. Prijal som to ako výzvu, zodpovednosť a poslanie. Chcem ponúkať ľuďom v mojej blízkosti miesto „na prisadnutie“, aby mohli každý deň prežiť chvíľu s požehnaním, ktoré Ježiš opísal slovami: „Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení.“ Radosť im vrátila Golgota, zachránil ich Pán Ježiš.
Ľudia zabudnú mnohé z toho, čo sme im hovorili, ale nezabudnú na to, ako sa s nami cítili. Rovnakú skúsenosť praje všetkým radostný súrodenec v Pánu Ježišovi Kristovi.

Môj Pane, ďakujem Ti, že si so mnou, keď sa potrebujem vyplakať. Ďakujem, že často meníš moje slzy na smiech. Nie, nerozprávaš mi vtipy. Len mi ukáž môj život z Tvojej perspektívy. Ak dnes niekto bude potrebovať moje rameno, aby sa na ňom vyplakal, chcem byť k dispozícii. Zostaň aj dnes v mojom srdci.

Karel Kloda