Keď sa chystáte na modlitbu, odpúšťajte všetko, čo proti niekomu máte, aby aj vám váš Otec na nebesiach odpustil vaše previnenia. Marek 11,25

Predpokladom vypočutia úprimnej prosby o odpustenie je naše odpustenie druhým. Boha nemusíme učiť odpúšťať alebo nútiť, aby nám odpustil. Ide o prejav poctivosti z našej strany. Nemôžem prosiť o odpustenie a sám neodpúšťať. Touto prosbou o odpustenie kladieme podmienku sami sebe. Boh je vlastne „bezmocný“, keď prosiaci o odpustenie sám neodpúšťa.
Ale prečo to tak je?
Nemôžem žiadať od druhého niečo, čo sám dať môžem, ale nechcem. Je možné, že dotyčný po odpustení netúži, zatiaľ čo ja po odpustení Bohom túžim. Ale odpustenie je úkon na mojej strane, nie na strane druhej. Preto by som nikdy nemal poprieť potrebu vlastného konania, keď prichádzam k Bohu.
Ak neodpustíme, môže to spôsobiť problém tomu, komu nie je odpustené. Zvlášť, keď po tom túži. Ale rovnako to robí problém tomu, ktorý neodpúšťa. Stále ho to ťaží, roztrpčuje a hnevá. Toho nás chce Pán ušetriť. Nechceme od toho ušetriť aj my sami seba? Odpustenie prináša radosť, pokoj a mier nielen tomu, komu je odpustené, ale aj odpúšťajúcemu.

Pane, pomôž mi, aby som dokázal, keď nie zabudnúť, aspoň odpustiť.

Jan Dymáček