Vedzte, bratia moji milovaní: Nech je každý človek rýchly, keď treba počúvať, pomalý, keď má hovoriť, pomalý do hnevu. Lebo človek v hneve nekoná, čo je spravodlivé pred Bohom. Jakub 1,19–20

Načúvanie a rozprávanie. Viete, ktorá činnosť je dôležitejšia? Veď ako kresťania sme Ježišom Kristom povolaní k obom. A aj keď sme väčšinou v jednej z nich zdatnejší, obe sa zdajú byť rovnako podstatné. Dnešný text z Jakubovho listu nás nabáda skôr k načúvaniu ako rozprávaniu.
Existujú v našom živote momenty, keď máme dať prednosť načúvaniu pred rozprávaním? Iste, predovšetkým pokiaľ ide o rozprávanie prameniace z hnevu. A snáď ešte horšie je to vtedy, keď týmto spôsobom presadzujeme svoje záujmy, aj keby išlo v konečnom dôsledku o presadzovanie Božej spravodlivosti.
Jakub však zrejme hovorí ešte o niečom inom. V celom liste totiž kladie najväčší dôraz na praktizovanie viery. Hovorí o zbožnosti, ktorá sa prejaví najmä príklonom k chudobným, vdovám a sirotám (teda k tým najslabším vo vtedajšej spoločnosti) a starostlivosťou o chorých. Každý, kto už navštívil chorého človeka (v nemocnici alebo doma), vie, aké dôležité je v takých chvíľach skôr načúvať než chrliť slová. Láskavým načúvaním niekedy povieme najviac.

Pane, uvedomujeme si, že naša viera nie je závislá na našich sľuboch ani na našich slovách, ale na Tvojich činoch a na Tvojom slove. Uč nás prejavovať našu vieru aj trpezlivým načúvaním.

Martin Pavlík