Začali medzi sebou uvažovať, kto z nich je najväčší. Ježiš však poznal, o čom vo svojom srdci uvažujú. Vzal dieťa, postavil ho vedľa seba.

Lukáš 9,46.47

Každý túži po uznaní, pochvale a pocite, že niečo znamená. Je to naša prirodzená túžba. Už v detstve si vyžadujeme pozornosť rodičov – zväčša plačom. Keď to nepomôže, tak krikom.

Jedného dňa sa učeníci hádajú, kto bude vodcom. Majú pocit, že sa od svojho Majstra naučili dosť na to, aby sa posunuli o stupienok vyššie.

Ako som už povedal, je to normálne. Všetci sme takí. Nechceme byť stále „učňami“. Radi by sme postúpili vyššie. Možno preto radšej hovoríme, ako počúvame. Skáčeme si do reči a máme problém dohodnúť sa. To sú známky toho, že sa necítime docenení.

Ježiš vstúpi do ich sporu spôsobom, ktorý ich šokuje. Vezme malé dieťa a postaví ho vedľa seba. Dieťa im nesiahalo ani po pás a v poznaní ani po členky. Podľa Matúša Ježiš v tej chvíli povedal: „Kto sa teda pokorí ako toto dieťa, ten je najväčší v nebeskom kráľovstve.“ (Mt 18,4)

Ježiš ich upozorňuje, že sú úplne mimo. Trápi ich, kto z nich je tu na zemi najväčší. Radšej by mali premýšľať o tom, aké miesto budú mať v nebeskom kráľovstve a či tam vôbec budú.

Malé dieťa dôveruje svojim rodičom. Ak sa cíti ohrozené, urobí, čo sa mu povie. V tom je jeho veľkosť. V duchovnom živote platí to isté. Keď poslúcham Boha a robím, čo mi hovorí, stávam sa veľkým v očiach neba. Väčším než v skutočnosti som.