Nato im povedal: „Kde je vaša viera?“ So strachom a údivom si medzi sebou hovorili: „Kto je to, že rozkazuje vetru i vode a poslúchajú ho?“

Lukáš 8,25

Tieto Ježišove slová mi kedysi nedávali zmysel. Prečo karhá svojich učeníkov? Veď predsa urobili to najlepšie, čo vedeli. Ich loď sa zmieta v búrke, je plná vody a oni nevidia žiadnu nádej na záchranu. Aj keď sa snažia vodu vylievať, stále jej pribúda.

Zatiaľ čo oni robia všetko pre to, aby sa zachránili, ich Majster pokojne spí. Spí tak tvrdo, že sa môže utopiť v spánku. Učeníci ho zobudia a kričia: „Učiteľ, učiteľ, hynieme!“ (Lk 8,24) Potom sa stalo niečo, čo ešte nikdy nevideli. Ježiš vstal, pohrozil živlom a búrka utíchla. Prečo sa ich potom spýtal, kde je ich viera? Kde urobili chybu?

Kľúčovým slovom pre pochopenie je zámeno „vaša“. Učeníci nechali Ježiša dlho spať. Nezobudili ho hneď, ako sa búrka začala. Dôverovali sebe a svojim rybárskym schopnostiam. Verili, že to zvládnu sami.

Potom sa im situácia vymkla spod kontroly. Zrazu si prestali dôverovať. Prepadli panike a začali sa báť o svoj život. Až vtedy si spomenuli na Ježiša. Ale strach ich neopustil.

Neraz som v živote urobil rovnakú chybu. Zbytočne som trpel a zbytočne sa bál. Bolo to pre to, že som viac dôveroval sebe ako Ježišovi.

Príbeh, ktorý sa odohral na rozbúrenom mori, a moja vlastná skúsenosť ma učia, že je lepšie „zobudiť Ježiša“ hneď na začiatku. Ak si myslím, že to zvládnem sám, nevnucuje mi svoju pomoc. A hoci sa zdá, že spí, čaká, že ho oslovím.