A hľa, jeden z tých, čo boli s Ježišom, vystrel ruku, vytasil meč, udrel veľkňazovho sluhu a odťal mu ucho. Vtedy mu Ježiš povedal: Vráť svoj meč na jeho miesto! Lebo všetci, čo sa chytajú meča, mečom zahynú. Evanjelium podľa Matúša 26,51.52

Judáš zrejme nebol jediným učeníkom, ktorý sa snažil Ježiša prinútiť, aby ukázal svoju moc.
V Jánovom evanjeliu nachádzame informácie, ktoré v dvoch krátkych veršoch v Matúšovom evanjeliu chýbajú. Po Judášovom bozku Ježiš identifikuje sám seba ako toho, koho prišli zatknúť. V tom okamihu ľudia v zástupe „cúvli a padli na zem“. (Ján 18,6) Zjavne došlo k nadprirodzenému znameniu, ktoré dostali, aby si uvedomili, čo robia.
Nezdá sa však, že by si to bol niekto uvedomil – okrem učeníkov, ktorí si to však vyložili po svojom. „Učeníci sa nazdávali, že ich Majster sa nenechá odviesť. Veď tá istá moc, ktorá tento zástup ochromila, mohla znemožniť jeho zámery, kým by mu Ježiš a jeho priatelia neunikli. Boli sklamaní a roztrpčení…“ (TV 487; DA 696)
V tej chvíli sa Peter rozhodol Kristovi pomôcť. Vytiahol meč a… Minul síce hlavu veľkňazovho sluhu, ale uťal mu ucho. Nič tým však nedosiahol. Lukáš hovorí, že Ježiš sa dotkol Malchosovho ucha a uzdravil ho. (Luk 22,51) Pre veľkňazovho sluhu to bolo v konečnom dôsledku veľké požehnanie. Malchos zakúsil Ježišovu moc. Zrejme skôr, než Ján napísal svoje evanjelium, prijal Ježiša za svojho Spasiteľa. Preto Ján poznal meno tohto sluhu. Petra pri tejto príležitosti Ježiš napomenul: „Schovaj meč do pošvy! Azda nemám vypiť kalich, ktorý mi dal Otec?“ (Ján 18,11)
To bol záblesk moci, ktorá mala podnietiť vznik kráľovstva Mesiáša, alebo aspoň vyslobodiť židovský národ od tých, ktorí prišli Ježiša zatknúť. Obidvaja, Judáš aj Peter, vo svojich pokusoch – aj keď odlišných – zlyhali. Ježiš poznal Božiu vôľu a prijal ju. Takéto odovzdanie sa bolo zatiaľ pre Petra a ďalších učeníkov hudbou budúcnosti.
Otče, pomôž mi nielen prijať Tvoju vôľu, ale sa jej celkom odovzdať. Zatiaľ sa viac podobám Petrovi. Chcel by som sa však stále viac podobať Ježišovi.