Ktosi mu povedal: Pozri, tvoja matka a tvoji bratia stoja vonku a chcú sa s tebou rozprávať. No on tomu, čo mu to hovoril, odpovedal: Kto je moja matka a kto sú moji bratia? Ukázal rukou na svojich učeníkov a povedal: Hľa, moja matka a moji bratia! Lebo každý, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je v nebesiach, ten mi je bratom, sestrou i matkou. Mat 12,47-50

Dnes sa dostávame k textu, ktorý mnohých trápi. Na prvý pohľad sa totiž zdá, že Ježiš sa k svojej matke nespráva tak, ako by mal. „Ktosi mu povedal: Pozri, tvoja matka a tvoji bratia stoja vonku a chcú sa s tebou rozprávať. No on tomu, čo mu to hovoril, odpovedal: Kto je moja matka a kto sú moji bratia? Ukázal rukou na svojich učeníkov a povedal: Hľa, moja matka a moji bratia! Lebo každý, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je v nebesiach, ten mi je bratom, sestrou i matkou.“ (Mat 12,47-50) Ako mohol Ježiš niečo také povedať? Uvedomil si, ako veľmi raní Máriu a svojich bratov? Sú mu azda milší tí, ktorí za ním idú možno len preto, že ich uzdravil alebo im dal jedlo? Skôr ako začneme súdiť, prečítajme si, ako túto situáciu opísal Marek vo svojom evanjeliu. Na rozdiel od Matúša neopisuje svoje osobné zážitky, ale píše životopis Ježiša Krista na základe svedectva viacerých ľudí. Možno preto jeho správa zachytáva aj jeden zdanlivo nepodstatný detail: „Potom vošiel do domu a znova sa zišiel zástup, takže si nemohli ani chleba zajesť. Keď sa to dopočuli jeho príbuzní, prišli, aby ho odviedli, lebo hovorili, že sa pomiatol. Zákonníci, ktorí zišli z Jeruzalema, tvrdili: Je posadnutý Belzebulom a mocou vládcu zlých duchov vyháňa zlých duchov.“ (Mar 3,20-22) Na rozdiel od väčšiny ľudí, ktorí prišli za Ježiša preto, že potrebujú jeho pomoc, príbuzní prichádzajú preto, aby mu zabránili pokračovať v tom, čo považujú za správanie pomätenca. Hanbia sa za neho a chcú ho odviesť niekam, kde už nebude vzbudzovať pozornosť ľudí.
Svojou odpoveďou hovorí Ježiš niečo aj nám. V živote sa stretávame s tým, že niekto má šťastie a narodí sa do dobrej rodiny, niekto má smolu, pretože vyrastá v prostredí, ktoré nepraje jeho dobrému rozvoju a rozletu.
Ako je to s Ježišovým kráľovstvom? Musíme sa narodiť do dobrej rodiny, aby sa nás týkalo? Podľa Ježiša nie. Do svojej nebeskej rodiny Ježiš prijíma každého, kto sa rozhodne rešpektovať pravidlá, ktoré v ňom platia.
Keď Ježiš vyhlásil: „Kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je v nebesiach, ten mi je bratom, sestrou i matkou,“ jeho príbuzní tieto pravidlá nerešpektovali, preto do nebeskej rodiny nepatrili. Onedlho sa to však zmenilo. Keď je Ježiš už v nebi, čítame, že jeho bratia sú členmi mladej cirkvi v Jeruzaleme. „Všetci títo sa jednomyseľne a vytrvalo modlili spolu so ženami, s Máriou, Ježišovou matkou a s jeho bratmi.“ (Sk 1,14) Ježiš ich svojimi slovami nechcel raniť. Len si prial, aby sa členovia jeho pozemskej rodiny stali súčasťou tej nebeskej. Podľa Lukášovho svedectva sa jeho slová neminuli účinku, aj keď sa nám možno zdajú príliš tvrdé. Ak sa stal Ježiš naším nebeským bratom, aj my sa môžeme tešiť na stretnutie s jeho matkou a ďalšími príbuznými.

Bože, som rád, že do svojej nebeskej rodiny prijímaš ľudí bez ohľadu na to, v akej krajine alebo rodine sa narodili. Ďakujem, že sa vďaka tomu môžem stať Tvojím synom a Ježišovým bratom.