Ale keď videl, že vietor je silný, zľakol sa, začal sa topiť a kričal: Pane, zachráň ma! Ježiš hneď vystrel ruku, chytil ho a povedal mu: Maloverný, prečo si pochyboval? Len čo vstúpili na loď, vietor utíchol. Mat 14,30-32

Patrícia Holečková hovorí: „Strach o seba z nás robí zbabelcov; strach o iných – hrdinov.“ Súhlasíte? Ja áno aj nie.
Minule sme sledovali, ako apoštol Peter kráča po vode smerom k Ježišovi. Na chvíľu sa však prestane dívať na svojho Majstra. „Ale keď videl, že vietor je silný, zľakol sa, začal sa topiť a kričal: Pane, zachráň ma! Ježiš hneď vystrel ruku, chytil ho a povedal mu: Maloverný, prečo si pochyboval? Len čo vstúpili na loď, vietor utíchol.“ (Mat 14,30-32) V niektorých situáciách nám strach pomáha vnímať nebezpečenstvo. Práve strach nás varuje pred skutočnosťou, že sme v ohrození. Je na nás, čo s týmto varovaním urobíme. Či ho budeme ignorovať a hrať sa na hrdinov, alebo urobíme určité opatrenia, ktoré nám pomôžu vyhnúť sa tomu, čo nás ohrozuje.
V tejto situácii má Peter jedinú možnosť – obrátiť sa na Ježiša, ktorý mu na chvíľu požičal schopnosť kráčať po hladine rozbúreného mora. Ale Peter si uvedomí, že to, čo robí, je nezmysel. Začína pochybovať a všetko naberá rýchly spád.
Cíti, že stráca „pevnú pôdu pod nohami“. Vodná hladina sa už netvári ako pevná cesta a pomaly začína Petra pohlcovať. V tomto okamihu ma prekvapuje jeho vystrašená reakcia. Ako rybár zrejme vie plávať. Čakal by som, že sa pokúsi doplávať späť k loďke, ktorá je len kúsok od neho.
Namiesto pokusu zachrániť sa sám, Peter volá: „Pane, zachráň ma!“ Nie je to zbabelé? Prečo sa nepokúsi ďalej kráčať po hladine, keď mu to pred chvíľou išlo celkom dobre? Čo sa odohráva v jeho mysli, že sa tak rýchlo vzdáva? To text nehovorí. Musí to však byť niečo silné, keď je Peter zrazu taký nemohúci.
Ježiš neváha. Okamžite chytí Petra za ruku. Vytiahne ho z vody a príde s ním až k bárke. Ako poznám Petra, určite rozmýšľa o tom, kde urobil chybu. Ježiš mu hovorí: „Maloverný, prečo si pochyboval?“ Kedysi som v týchto Ježišových slovách počul výčitku. Čím som starší, tým viac v nich vnímam Spasiteľovu odpoveď na otázku, ktorá musela Petrovi napadnúť, keď sa začal ponárať do vody, ktorá ho z ničoho nič prestala držať.
V celom príbehu je pre mňa najdôležitejší okamih, keď Ježiš chytí topiaceho sa Petra za ruku a pritiahne ho k sebe. Neviem, či do lode Peter opäť kráča po vode. Skôr si myslím, že Ježiš ho musel pevne držať a podopierať. Keby som bol na Petrovom mieste, asi by ma musel Ježiš do bárky preniesť.
V okamihu, keď Ježiš a Peter vstúpili do rybárskej lode, vietor odrazu stíchol. Hroznú búrku pripomína už len trocha vody špliechajúcej na dne bárky, ktorá o chvíľu zakotví pri druhom brehu.

Pane, som rád, že Tvoja moc dnes nie je o nič menšia, než keď si Petra vytiahol z rozbúreného jazera. Dnes máš rovnakú moc, akú si mal vtedy. S Tebou som v bezpečí.