Vyzval ich: Prineste mi ich sem! Zástupom rozkázal posadať si na trávu, vzal tých päť chlebov a dve ryby, pozdvihol oči k nebu, dobrorečil, lámal a dával učeníkom chleby a učeníci zástupom. Všetci jedli a nasýtili sa, ba nazbierali aj dvanásť plných košov zvyškov. Len mužov, ktorí jedli, bolo asi päťtisíc; okrem nich tam boli aj ženy a deti. Mat 14,18-21

Spolu s Ježišom, učeníkmi a veľkým zástupom sa nachádzame na opustenom mieste neďaleko Betsaidy. Toto mestečko bolo ešte nedávno malou rybárskou dedinou. Vďaka Herodesovi teraz prežíva veľký rozkvet. Podľa Lukáša tu bol doma apoštol Peter. Tu sa narodil.
Ježiš celý deň učí zástupy. Večer ho učeníci prosia, aby skončil. Ľudia už musia mať hlad. Je najvyšší čas, aby sa rozišli do okolitých dedín a mestečiek a zohnali si nejaké jedlo.
Podľa Ježiša to nie je potrebné. Oni im predsa môžu dať jesť. Učeníci sa ohradia, že majú len päť chlebov a dve malé ryby. Pozrime sa do Biblie, ako dej pokračuje: „Ježiš ich vyzval: Prineste mi ich sem! Zástupom rozkázal posadať si na trávu, vzal tých päť chlebov a dve ryby, pozdvihol oči k nebu, dobrorečil, lámal a dával učeníkom chleby a učeníci zástupom. Všetci jedli a nasýtili sa, ba nazbierali aj dvanásť plných košov zvyškov. Len mužov, ktorí jedli, bolo asi päťtisíc; okrem nich tam boli aj ženy a deti.“ (Mat 14,18-21) Ľudia dnes majú strach prijať kresťanstvo. Domnievajú sa, že Boh by od nich chcel veci, ktoré nie sú schopní splniť. Tento príbeh ukazuje, že Ježiš od nás chce len to málo, čo máme alebo vieme.
Malá Luisa bola nemocná. Kvôli tomu trávila život na posteli v malej miestnosti, kde bolo len malé okienko. Po smrti rodičov sa jej ujali chudobní ľudia. Dom, v ktorom bývala, sa nachádzal na rušnej ulici. Počula, ako vonku chodia ľudia, jazdia autá… Jednoducho každodenný ruch. Lekári jej povedali, že by ju vedeli uzdraviť, ale Luisa nemala peniaze na drahú liečbu. Napriek svojmu postihnutiu chcela byť užitočná. Rozmýšľala, čo by mohla robiť. Dostala nápad. Na papieriky začala odpisovať zlatý verš Biblie: „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale mal večný život. Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby ho spasil.“ (Ján 3,16.17) Lístočky vyhadzovala z okna na ulicu. Väčšinu ich odvial vietor a dážď odplavil do kanála. Jeden však spadol na kapotu drahého auta. Bohatý obchodník mal rokovanie vo vedľajšom dome. Prežíval životnú krízu a rozmýšľal o samovražde. Keď na okne auta našiel malý papierik, chcel ho zahodiť. Ale potom si ho prečítal a strčil do vrecka.
Večer znovu uvažoval o tom, že to všetko ukončí. Spomenul si na malý papierik. Znovu si ho prečítal a potom nesmelo povedal: „Bože, ak si, vráť mi radosť zo života.“ Rozhodol sa, že koniec ešte odloží a uvidí, či mu Boh odpovie. Na druhý deň začal pátrať, kto napísal lístok so slovami, ktoré mu vrátili odvahu žiť ďalej. Nakoniec našiel malé dievčatko. Keď zistil, že je to sirota, ujal sa jej. Najprv jej zaplatil liečenie a potom aj školu. Po čase si uvedomil, ako mu Boh odpovedal. Vďaka dievčatku dostal chuť žiť. Jeho peniaze mali zrazu zmysluplné využitie.
Na začiatku bola túžba chorého dievčatka robiť niečo užitočné a malý lístok s krátkym textom. Boh jeho túžbu požehnal. Nakoniec z toho malo úžitok aj ono samo.

Pane, chcem Ti dať to, čo mám. Verím, že to požehnáš rovnako ako tých päť chlebov a dve rybičky alebo ako lístočky toho chorého dievčatka.