Kto bude žalovať na Božích vyvolených? Je to Boh, ktorý ospravedlňuje. Kto ich odsúdi? Je to Ježiš, Kristus, ktorý zomrel, ba čo viac, bol vzkriesený z mŕtvych, je po Božej pravici a prihovára sa za nás. (Rim 8,33.34)
Medzi vieroučné body našej cirkvi patrí aj učenie o „nebeskej svätyni“. Adventisti veria, že slovami Ježiša „je dokonané“ bola zavŕšená Jeho obeť ako Božieho baránka, ale dokončenie nášho vykúpenia pokračuje v „nebeskej svätyni“, kde sa za nás prihovára. Práve tento príhovor má nesmierny význam pre záverečný predadventný súd, ktorý sa už začal.
Azda práve preto, že si nedokážeme dostatočne predstaviť vznešenosť a zároveň dramatickosť tohto nebeského súdu, srdce mnohých veriacich – a aj moje – bolo plné úzkosti a strachu. Toto napätie sa stupňovalo názorom, že kým naše meno nebude potvrdené, môže byť aj vymazané. Ďakujem Bohu za hlbšie pochopenie Ježišovho poslania ako nášho príhovorcu. Viera a dôvera v neho mení predošlý strach na vďačnú istotu. Ak sa úplne vložíme do Jeho rúk, sme v bezpečí.
Preto je veľmi dôležité mať dobrého príhovorcu. Krásne to ilustruje jeden zážitok z môjho detstva. Stalo sa to niekedy okolo Nového roku. Pretože bolo veľmi teplo, sneh sa roztopil a hrali sme sa s kamarátmi na skrývačku. Na zemi sa leskli veľké žulové kvádre. Niektoré boli otesané, na iných sa ešte pracovalo a niektoré mali pôvodný tvar. Predieral som sa pomedzi dva takéto kamene, keď som odrazu začul zvuk trhajúcej sa látky. Vzadu na nohaviciach sa objavila veľká diera. V ten deň som ich mal na sebe prvýkrát, a aj keď neboli sviatočné, nebolo to dobré znamenie. Vedel som, čo ma čaká, preto sa mi nechcelo ísť domov. Vymýšľal som rôzne hry, aby chlapci zostali so mnou čo najdlhšie. Zrazu si uvedomili, že je už úplná tma. Ako keď strelíte do kŕdľa vrabcov, všetci sa rozutekali domov. Aj ja som sa vydal na cestu domov, ale doslova som sa vliekol. Kto by sa veru ponáhľal po výprask? Doma ma čakalo prekvapenie. Nikto ma nezháňal, pretože k nám prišiel ujo Vinda. Potichu som vošiel do kuchyne, nenápadne pozdravil a postavil sa tak, aby nebolo vidno dieru na nohaviciach. Ujo rozprával rôzne príbehy, a tak som úplne zabudol na svoje deravé nohavice. Žiaľ, nešikovne som sa pohol a ocko si niečo všimol. Povedal, aby som sa otočil, a zároveň vstával a rukou siahal na kredenc, kde sa nachádzal náš výchovný prostriedok – pracháč. Dohováralo to veľmi účinne. Neraz sme si so sestrou ukazovali podpis tohto nepriateľa na zadku. Ockov pohyb si všimol ujo a okamžite spustil: „Azda by si ho nechcel biť pre jednu dieru. Len si spomeň, ako sme sa vtedy bili s dolniakmi, akí sme boli dotrhaní! Ale ukázali sme im!“ A znova sa otvorila veľká zásoba spomienok. V ten večer a ani ďalší deň sa výprask nekonal. Škoda, že ujo Vinda k nám nechodil častejšie, a vždy by nás takto zachránil.
V Biblii som sa dočítal, že Pán Ježiš je akoby takým príhovorcom. Je vždy na svojom mieste a nikdy nechýba! Nie je to úžasné? Keď som začal premýšľať o svojom príhovorcovi, vynorili sa mi v mysli otázky: Prečo sa musí Ježiš za nás stále prihovárať? Je azda Boh Otec taký dôsledný a prísny a musí trestať hriešnikov? Je pravda, že len ak sa Ježiš za nás prihovorí, môžeme byť zachránení? V Biblii čítame, že Božou podstatou je láska. A jeden z najkrajších veršov Biblie hovorí: „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale mal večný život.“ (Ján 3,16) Rozhodne to nie je obraz nekompromisného strážcu zákona, ale milujúceho Otca. Navyše, medzi Otcom a Synom vládne dokonalá jednota. Ježiš predsa hovorí: „Ja a Otec sme jedno.“
Apoštol Pavol nám prináša vysvetlenie, keď píše: „Lebo mzdou hriechu je smrť a darom Božej milosti je večný život v Ježišovi Kristovi, našom Pánovi.“ (Rim 6,23) Nie je to teda rozhnevaný, prísny Boh Otec, kto žiada smrť, ale neúprosný zákon vesmíru, ktorý nás upozorňuje, že sme prepadli smrti. Áno, dôsledkom porušenia zákona je smrť hriešnika a tomuto údelu sa nemožno vyhnúť. Hriešnik musí zomrieť.
Úžasná Božia milosť spočíva v tom, že Ježiš, ktorý nikdy nezhrešil, vzal na seba moje a tvoje odsúdenie a zomrel namiesto nás. V tom spočíva Ježišov príhovor za nás. Namiesto výrečných slov náš Spasiteľ ukáže svoje prebodnuté ruky, nohy a bok. „Jeho ranami ste boli uzdravení.“ (1Pet 2,24)
Sám seba sa pýtam: „Nie je niekedy moje otáľanie a vlečenie sa domov úplne zbytočné? Veď ma nečaká výprask, ale náruč milujúceho nebeského Otca.“
Pane Ježišu, Ty sa za mňa vždy prihovoríš. Stojíš medzi mnou a zákonom, ktorý vyžaduje moju smrť. Nie, nechcem sa na nič vyhovárať. Ak je mzdou za hriech smrť, tak si ju zaslúžim aj ja. Som hriešnik, a preto potrebujem Tvoju milosť. Prikry ma svojou spravodlivosťou nielen dnes, ale aj v okamihu posledného súdu.
Jiří Veselý
