Keď sa schádzali zástupy, začal Ježiš hovoriť: „Toto pokolenie je zlé pokolenie. Žiada znamenie, ale znamenie nedostane, iba ak znamenie Jonášovo. Lebo ako bol Jonáš znamením pre Ninivčanov, tak bude aj Syn človeka pre toto pokolenie. Lukáš 11, 29.30

V duchu premýšľam: Keby som žil v čase, keď Ježiš chodil po tejto zemi, keď uzdravoval chorých, rozmnožoval chleby, nasycoval zástupy, kráčal po mori, určite by som v neho veril a nepochyboval o jeho Božstve. Myslím si, že dnes Ježiš už zázraky nerobí? Najväčší zázrak, ktorý robí, je ten, že denne kráča po tejto zemi spolu so mnou a so všetkými ľuďmi planéty. Vo svojom Slove, cez rozjímanie i modlitbu mi ponúka seba samého ako pokrm, ako posilu, ako veľký nezaslúžený dar!
Vystiera ku mne svoje ruky ako bezbranné dieťa, ktoré je na mňa úplne odkázané. Alebo ako vyčerpaný a ustarostený otec. Ako manželka ubitá starostlivosťou o domácnosť. Ako kovmi obťažený tínedžer, ktorý už nevie, čo so sebou. Ako chorý človek. Ako zvráskavený starec a skrivená starenka. Ako človek dychtiaci po milom slove či úsmeve. Ako ten, čo nemá domov. Ako priateľ, ktorý stratil prácu alebo niekoho veľmi blízkeho a potrebuje moje povzbudenie a radu. Ako…
Ježiš neustále uzdravuje, lieči nevyliečiteľné, zmieruje ľudí a dáva mi denne toľko príležitostí tešiť sa z malých i väčších zázrakov! Iné znamenia už nemám čakať. Len otvoriť oči, dívať sa navôkol, objavovať malé či väčšie znamenia, ktorými mi Boh denne preukazuje svoju lásku.
Vnímam zázraky, ktorými ma denne potešuje?
Ak moju optiku vyčistí súcit a ochota vidieť potreby druhých, pocítim Jeho prítomnosť a začujem Jeho tichý hlas – možno pochopím, že žijem v čase, keď Ježiš stále ponúka svoju milosť, a to nielen mne…
„A Ježiš povedal: Ja som prišiel na súd na tento svet, aby tí, ktorí nevidia, videli, a tí, ktorí vidia, boli slepí.“ (Ján 9,39)