Po niekoľkých dňoch si mladší syn všetko vzal, odišiel do ďalekej krajiny a tam svoj majetok hýrivým životom premárnil.

Evanjelium podľa Lukáša 15,13

Nedávno mi jeden kamarát rozprával o svojej prvej ceste do hlavného mesta, ktorú absolvoval ako dospievajúci mladík z vidieka. Spomínal, ako s vreckovým v ruke a búšiacim srdcom v hrudi cestoval vlakom do vysnívaného cieľa s hlavou plnou snov. Predstavoval si, čo všetko tam podnikne, a nesmierne sa na to tešil.
Mladší syn z Ježišovho príbehu prežíva niečo podobné (Lk 15,13). Mieri do ďalekej krajiny. Je mladý, predstavuje si, ako si to užije, a navyše má so sebou hriešne veľkú sumu peňazí. Konečne je voľný a môže si robiť, čo bude chcieť. Jeho otec, ako sa zdá, je pasívny. Po rozdelení dedičstva sa vôbec nepokúša synovi zabrániť v odchode. Nemieša sa do synovho života ani nenamieta, že rozhadzuje jeho peniaze. Je trpezlivý. „Prečo?“ čudujeme sa. Ak je tá správna chvíľa konať, je to práve teraz! No otec vie, že jediný spôsob, ako môže syn nájsť cestu späť domov, je, keď pochopí, že zablúdil. Aby mohol byť nájdený, musí si uvedomiť, že sa stratil. Možno práve teraz ste od Boha, vášho nebeského Otca, zablúdili. Môže sa to stať vo veľkých i malých záležitostiach, vnútri aj mimo cirkevných kruhov. Ak tomu tak je, pamätajte, že Boh je trpezlivý Otec. Kedykoľvek si uvedomíme, že sme stratení, a vrátime sa k nemu, čaká nás jeho vrelé prijatie (Lk 15,20–23). Slovo vzdialený / ďaleký (v. 13) je v origináli použité aj v Pavlovej dobrej správe: „No vy, čo ste boli kedysi vzdialení, stali ste sa teraz v Ježišovi Kristovi blízkymi skrze Kristovu krv … A keď prišiel, zvestoval pokoj vám, čo ste boli vzdialení, a pokoj tým, čo boli blízki.“ (Ef 2,13–17)