Už na úsvite stál Ježiš na brehu, ale učeníci nevedeli, že je to Ježiš.
Evanjelium podľa Jána 21,4
Nie je ľahké hovoriť s človekom, ktorý prechádza zložitou situáciou, je plný zmätku a cíti sa stratený. Môj otec bol v tejto oblasti obzvlášť obdarovaný. Aj ako dospelá, keď som sa ocit la v ťažkostiach, to bol on, s kým som celú situáciu rozobera la. Pristupoval k riešeniu problémov logicky a zároveň citlivo a s láskou. Aj keď som sa niekedy dostala do problémov svoju vlastnou vinou, vždy mi ponúkal pomoc a nádej, bez snahy trestať ma a poučovať.
Dojíma ma, s akou nehou sa Ježiš obracal na svojich učeníkov v ich najtemnejších chvíľach. Jednu takú udalosť, ktorá sa stala po Ježišovom ukrižovaní, nájdeme v Jánovom evanjeliu 21,1–11. Peter sa rozhodol ísť rybárčiť a šesť ďalších učeníkov sa k nemu pripojilo. Táto rybárska výprava uskutočnená hneď po znepokojivých udalostiach v Jeruzaleme vykresľuje skupinu mužov, ktorí boli zmätení a vnútorne dezorientovaní. Nevieme, či sa vydali na lov len preto, aby zabudli na svoje problémy, alebo pre finančnú tieseň. Nech už bol dôvod akýkoľvek, ich márne úsilie po celonočnom love je vyjadrené v jedinej vete: „V tú noc však nič nechytili.“ (v. 3) Za svitania stál na brehu vzkriesený Ježiš (v. 4). Objavil sa uprostred ich frustrácie a zmätku. Vždy, keď k nám v núdzi prichádza Boh, pristupuje k nám jemne, súcitne a prináša nádej a pomoc. Prichádza, aby zachránil, nie aby trestal. Hneď ho nespoznali, rovnako ako to bolo v prípade Kristovho zjavenia po vzkriesení Márii Magdaléne (Jn 20,14) a učeníkom na ceste do Emauz (Lk 24,16). Vtedy ich oslovil tým najnežnejším výrazom: „Deti…“ (Jn 21,5). Nazýva ich deťmi! Od Ježiša je veľmi empatické, že v tejto chvíli k drsným rybárom pristupuje ako milujúci otec k dieťaťu. Potom im položil otázku a urobil zázrak, aby im zaistil, čo potrebovali (pozri zajtrajšie zamyslenie). Boh sa nám zjavuje mocným spôsobom v našich najtemnejších chvíľach zmätku a frustrácie. Prichádza k nám ako náš Otec, so súcitom a uistením o svojej zachraňujúcej láske.
