Hľa, stojím pri dverách a klopem. Ak niekto počuje môj hlas a otvorí dvere, vojdem k nemu a budem jesť s ním a on so mnou.

Zjavenie Jána 3,20

Kedysi som počula dojemný príbeh. Malý chlapec prišiel do ordinácie pediatra na vyšetrenie. Lekár položil stetoskop na chlapcovu hruď a druhú časť prístroja vložil chlapcovi do uší, aby počul tlkot vlastného srdca. Chlapec sa však zarazil a s vypúlenými očami sa preľaknuto opýtal: „To Ježiš klope na dvere môjho srdca?“
Obraz Ježiša zo Zjavenia 3,20 na mňa pôsobí veľmi milým a nežným dojmom. Stojí pri dverách a klope. Tomu, ktorý dvere otvorí, ponúka svoje spoločenstvo. Táto ponuka je pre mňa obzvlášť dojemná. Nasleduje totiž hneď po texte, kde je cirkev v Laodicei opísaná ako spoločenstvo, ktoré je vlažné a má pocit, že je sebestačné (v. 15–19).
Laodicea bola jedným z najbohatších obchodných centier vo vtedajšej vyspelej civilizácii a bola známa svojím bankovým systémom, spracovaním čiernej vlny a lekárskou školou. Preto sú ako rady a odporúčania použité symboly z týchto oblastí: kúpiť si od Krista zlato prepálené ohňom, biele rúcho, ktoré skryje hanbu nahoty, a masť na pomazanie očí k precitnutiu (v. 18). Laodicejská cirkev nevníma svoje duchovné potreby; verí, že všetko je v poriadku. Ježiš však o nej hovorí, že nie je ani studená, ani horúca, ale je vlažná a neuvedomuje si, že je duchovne úbohá, nešťastná, chudobná, slepá a nahá.
Po výzve k pokániu Ježiš ponúka sám seba. Ponuka, ktorá bola predtým adresovaná celej cirkvi v Laodicei, sa mení na konkrétny osobný návrh, výzvu: „Ak niekto počuje môj hlas.“ Ježiš už stojí pri dverách. Túži, aby sme ho prijali, no nevnucuje sa nám. Predstavuje sa ako milý z Piesne Šalamúnovej (Vľp 5,2) stojaci pri dverách, klopajúci a prosiaci, aby ho pustili dovnútra. Ježiš sľubuje, že príde a bude večerať s tým, kto začuje jeho hlas a otvorí mu dvere. On má pre nás čas. Túži prísť! Toto je ponuka Ježiša, ktorý dal svoj život za vás aj za mňa!