Kto sa teda pokorí ako toto dieťa, ten je najväčší v nebeskom kráľovstve.

Evanjelium podľa Matúša 18,4

Pýtala som sa detí, ktoré chodia do materskej školy, čím by chceli byť, až vyrastú. Dostala som najrôznejšie odpovede. Hemžilo sa to právnikmi, lekármi či manažérmi. Občas však deti odpovedia neobvykle: „Keď vyrastiem, chcem byť šťastný.“ „Keď vyrastiem, chcel by som byť stále dieťaťom.“ V duchovnej oblasti Ježiš povedal, že až „dospejeme“, mali by sme byť ako deti.
Učeníci prišli za Ježišom s otázkou: „Kto je najväčší v nebeskom kráľovstve?“ (Mt 18,1) Touto otázkou sa začína Ježišov príhovor o spoločenstve v jeho kráľovstve. Učeníci sa však sústredili na hierarchiu kráľovstva, zaujímajú ich otázky postavenia a moci. Kto je najväčší? Ako možno stúpať po pomyselnom rebríčku dôležitosti? Ako si zabezpečiť najlepšie postavenie? Matúšovo evanjelium zaznamenáva nejeden prípad, keď sa myseľ učeníkov zaoberá týmito myšlienkami (Mt 20,26–28; 23,11.12). Ježiš, ktorý s obľubou používal názorné príklady na vysvetlenie hodnôt kráľovstva, si zavolal dieťa a povedal: „Amen, hovorím vám: Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nikdy nevojdete do nebeského kráľovstva.“ (Mt 18,3)
Deti mali v spoločnosti prvého storočia najnižšie postavenie. Aj keď ich rodičia milovali a chránili, nemali žiadny sociálny status. Ježiš učeníkom vysvetlil, že sa musia odpútať od svojho spôsobu myslenia a stať sa pokornými ako dieťa, ktorého bezmocnosť bola pravým protikladom túžby učeníkov po moci. Tým, ktorí sa pokoria a prichádzajú k Bohu bez nárokov a pretvárky, patrí nebeské kráľovstvo – teraz aj v budúcnosti. Úplná závislosť detí od tých, ktorí sa o ne starajú, je príkladom toho, že Ježišovi nasledovníci nemajú žiadny nárok na nebeské kráľovstvo. V Božom kráľovstve funguje hodnotový systém „hore nohami“, panuje tu obrátená hierarchia. Tí, ktorí pokorne uznávajú svoje nízke postavenie, sú považovaní za veľkých, a poslední sú postavení na prvé miesto.