A pohoršovali sa nad ním. Ježiš im však povedal: Prorok býva zaznávaný iba v domovine a vo vlastnom dome. Pre ich nevieru neurobil tam mnoho divov. Mat 13,57.58

Vo včerajšom zamyslení som napísal: „Ľudia v Kafarnaume si ho už zaškatuľkovali. Odmietli v ňom vidieť Spasiteľa. Boli mu takí blízki – a predsa bola medzi nimi priepasť večného zatratenia, s ktorou Ježiš nemohol nič urobiť.“ Kresťania veria, že Boh je všemohúci. A predsa je niečo, čo nemôže urobiť. Príčinou tejto jeho „nemohúcnosti“ nie je nedostatok moci alebo schopností, ale Božie rozhodnutie dať všetkým bytostiam vo vesmíre slobodnú vôľu.
Ježiš rád pomohol každému, kto ho o pomoc požiadal. Aj v meste Kafarnaum žilo veľa chorých, ktorých mohol uzdraviť. Ale oni v ňom videli chlapca, ktorý ešte nedávno pomáhal otcovi v tesárskej dielni. Preto musí Matúš pri písaní jeho životopisu konštatovať: „A pohoršovali sa nad ním. Ježiš im však povedal: Prorok býva zaznávaný iba v domovine a vo vlastnom dome. Pre ich nevieru neurobil tam mnoho divov.“ (Mat 13,57.58) Ak je človek tvrdohlavý a nechce si nechať pomôcť, potom je Boh v otázke jeho záchrany bezmocný. Od samotného začiatku svojej existencie mali Židia tento problém. Už Mojžiš im pripomínal, ako na hraniciach zasľúbenej krajiny začali pochybovať o tom, či je Boh schopný dať im sľúbenú krajinu, a či je tá krajina naozaj taká dobrá, aby pre ňu riskovali svoje životy. Preto vyslali vyzvedačov. Ako to dopadlo? „Tí sa vybrali na výzvedy, vystúpili na pohorie, prišli až do údolia Eškól a preskúmali ho. Priniesli nám z plodov tej krajiny, čo vzali so sebou, a podali nám túto správu: Krajina, ktorú nám dáva Hospodin, náš Boh, je dobrá. Vy ste však odmietli vystúpiť a rozkazu Hospodina, svojho Boha, ste sa vzopreli. Reptali ste vo svojich stanoch…“ (5Moj 1,24-27) Prvá generácia slobodných Izraelitov síce vyšla z Egypta, ale pre vzburu nakoniec zomreli na púšti, pred hranicami sľúbenej krajiny. Podobne dopadli aj obyvatelia Kafarnauma a na konci Ježišovej pozemskej služby aj celý Izrael. Ježiš sa díva na hlavné mesto svojho národa a so slzami hovorí: „Jeruzalem, Jeruzalem, ktorý vraždíš prorokov a kameňuješ tých, čo boli poslaní k tebe! Koľko ráz som chcel zhromaždiť tvoje deti, ako sliepka zhromažďuje svoje kuriatka pod krídla, ale nechceli ste!“ (Mat 23,38) Keď ľudia nechcú, Ježiš nemôže urobiť nijaký zázrak. S podobným postojom sa možno Ježiš stretol aj v mojom živote. Ponúkal mi pomoc, ale ja som neveril. Nakoniec ustúpil a smutne sledoval, ako zbytočne trpím. Podobne, ako to bolo v Kafarnaume.
Ľudová múdrosť hovorí: „Keď sa nechce, je to horšie, ako keď sa nedá!“ Podľa Matúša to platí aj v duchovnej oblasti. Keď Bohu nedáme svoj súhlas, nemôže nám pomôcť. Musí nás nechať v moci zla. Preto mu hneď, len čo sa ráno zobudíme, dovoľme, aby v nás pôsobil.

Pane, ďakujem, že mi opakovane ponúkaš pomoc a čakáš, kým ju prijmem. Hanbím sa, že som Ťa neraz vo svojej zaslepenosti a samoľúbosti odmietol. Nechcem, aby sa to opakovalo. Mám však obavy, že sa mi to zase niekedy podarí. Ďakujem, že mi vždy znovu ponúkaš svoju pomoc.