Iný z jeho učeníkov mu povedal: Pane, dovoľ mi najprv odísť a pochovať si otca. Ježiš mu však povedal: Nasleduj ma, a nechaj mŕtvym pochovávať svojich mŕtvych. Mat 8,21.22

„Iný z jeho učeníkov mu povedal: Pane, dovoľ mi najprv odísť a pochovať si otca. Ježiš mu však povedal: Nasleduj ma, a nechaj mŕtvym pochovávať svojich mŕtvych.“ (Mat 8,21.22) Mojej mame zomrel otec v čase, keď bola chorá. Bývali sme vo Vyškove a pohreb sa konal pri Příbrame. Ošetrujúci lekár jej zakázal cestovať na pohreb. Povedal: „Ak pôjdete, o pár dní pochováme aj vás.“ Mamu dlho trápilo, že nemohla byť na rozlúčke so svojím otcom. Učeníka, ktorý práve prišiel o otca, museli Ježišove slová zraniť. Bola to podobná bolesť, akú prežívala mama, keď zomrel môj dedko a ona kvôli chorobe nemohla ísť na jeho pohreb.
Lenže tento učeník nebol chorý. Mohol si na pár dní odskočiť, pochovať otca a potom sa vrátiť. Prečo mu v tom Ježiš bránil? Naozaj bol taký necitlivý? Ako chlapec som si myslel, že kľúčom k pochopeniu je hneď ďalšia veta. Je tam napísané, že Ježiš „vstúpil na loď a učeníci ho nasledovali“. Keby tento učeník odišiel na otcov pohreb, nestihol by odjazd lode.
Neskôr som pochopil, že Ježiš sa pohyboval na celkom malom území. Učeník ho mohol neskôr bez problémov vyhľadať.
Prečo teda Ježiš povedal tieto slová, ktoré sa nám javia také necitlivé? Na čo narážal? Apoštol Pavol dáva vo svojom Liste Židom nasledujúcu radu: „Je povedané: Dnes, keď počujete jeho hlas, nezatvrdzujte svoje srdcia ako pri vzbure.“ (Žid 3,15) Odvoláva sa na 95. žalm, ktorý nás vyzýva, aby sme neodkladali rozhodnutie nasledovať Ježiša, keď nás na to nabáda Boží Duch. Žalmista píše: „Veď on je náš Boh, my ľud jeho pastvy, ovce, čo jeho ruka vedie. Kiežby ste dnes počuli jeho hlas: Nezatvrdzujte si srdce ako v Meríbe, ako na púšti v deň Massy, kde ma vaši otcovia pokúšali a skúšali, hoci videli moje činy.“ (Ž 95,7-9) Keď Boh vyviedol svoj ľud z Egypta, chcel ich čím skôr doviesť do krajiny, ktorú sľúbil Abrahámovi. Po príprave pod vrchom Sinaj, keď dal ľudu základné zákony, sa zástupy Židov zastavili na brehu rieky Jordán. O štyridsať dní mohli byť v cieli. Ich cesta sa však predĺžila na štyridsať rokov. Nedokázali poslúchať hlas Božieho Ducha a veriť, že s Bohom to zvládnu.
Ježiš vyzýva tohto učeníka, aby šiel za ním – hneď. Vie, že keď odíde pochovať svojho otca, už sa nevráti. Začne vybavovať dedičstvo. Starosti o hospodárstvo a dom ho tak pohltia, že na Ježiša a jeho kráľovstvo zabudne. Preto mu radí, aby počúvol hlas, ktorý ho volá na cestu do Božieho kráľovstva.

Pane, daj mi silu, aby som dnes urobil všetko, na čo ma vyzve Boží Duch. Otvor mi oči, aby som videl skutočný cieľ môjho života – Tvoje kráľovstvo.