On musí rásť a ja sa musím umenšovať. Evanjelium podľa Jána 3,30

Keď sa Ján Krstiteľ objavil ako hlásateľ Mesiáša, vyvolal v národe vzrušenie. Davy ľudí rôzneho povolania a postavenia kráčali v jeho šľapajach z miesta na miesto. Keď však prišiel ten, o ktorom niesol svedectvo, všetko sa zmenilo. Zástupy nasledovali Ježiša a zdalo sa, že Jánovo dielo sa schyľuje k záveru. Jeho viera však vôbec nezakolísala. „On musí rásť,“ povedal, „a ja sa umenšovať.“ (Ján 3,30) (Ed 157; VYCH 135)
Ján hľadel na Kráľa v jeho okrase a zabudol na seba. Pozoroval majestát svätosti a cítil svoju bezvýznamnosť a nehodnosť. Bol pripravený vystúpiť ako neohrozený nebeský posol, pretože zazrel Božieho Syna. Mohol sa neochvejne a nebojácne postaviť pred pozemských vládcov, pretože sa hlboko koril pred Kráľom kráľov. (DA 103; TV 61)
Čas plynul a kráľovstvo, ktoré Ján s dôverou očakával, stále ešte nebolo nastolené. V Herodesovom žalári, odrezaný od životodarného ovzdušia a slobody púšte, čakal a bdel. Nerinčali zbrane, neotvárali sa brány väzníc, no uzdravovanie chorých, kázanie evanjelia a dvíhanie ľudských duší dosviedčali Kristovo poslanie. V samote väzenskej kobky, vidiac kam smeruje jeho cesta, práve tak ako cesta jeho Majstra, Ján prijal svoje poverenie – spoločenstvo s Kristom v obeti. Do hrobu ho sprevádzali nebeskí poslovia… Mužov a ženy v žalároch, na popraviskách a v plameňoch počas storočí temna posilňovala spomienka na toho, o ktorom Kristus povedal: „Medzi narodenými zo žien nepovstal nikto väčší nad Jána Krstiteľa.“ (Mat 11,11) (Ed 157; VYCH 135.136)

Bože, aj v našom živote musíš Ty rásť a my sa musíme umenšovať.