Vo sne videl rebrík postavený na zemi, ktorého vrchol sa dotýkal neba. Boží anjeli po ňom vystupovali a zostupovali… Včasráno vstal, vzal kameň, čo mal položený pod hlavou, postavil ho ako posvätný stĺp a zvrchu ho polial olejom. Prvá Mojžišova kniha 28,12.18

Podľa zvyku označovať miesta významných udalostí, aj Jákob postavil pomník na pamiatku zvláštneho prejavu Božieho milosrdenstva, aby sa na tomto posvätnom mieste mohol zastaviť a vzývať Boha, kedykoľvek touto cestou opäť pôjde… S hlbokou vďačnosťou si pripomínal zasľúbenie, že Boh bude s ním. Potom slávnostne sľúbil: „Ak Boh bude so mnou a bude ma chrániť na ceste…, zo všetkého, čo mi dáš, budem ti presne odvádzať desiatky.“ (1Moj 28,20-22)
Kresťan by sa mal častejšie podívať do svojej minulosti a vďačne si pripomenúť, koľkokrát mu Boh pomohol, keď ho podoprel v skúške a ukázal mu východisko… Pri týchto nespočetných požehnaniach by sa mal pokorne spýtať: „Čím sa odmením Hospodinovi za všetky jeho dobrodenia voči mne?“ (Ž 116,12)
Svoj čas, svoje schopnosti i svoj majetok by sme mali zasvätiť Bohu, ktorý nám všetky tieto požehnania zveril. Kedykoľvek prežijeme zvláštnu skúsenosť alebo nejakú neočakávanú pomoc, mali by sme v tom vidieť Božiu dobrotu a svoju vďačnosť vyjadriť nielen slovami, ale aj obeťami a darmi na jeho dielo, ako to urobil Jákob. Ak vieme ustavične prijímať Božie požehnania, mali by sme vedieť aj ustavične dávať. (PP 187.188; PP 133.134)

Dobrotivý Bože, ďakujeme za všetky požehnania. Áno, prijímať vieme a chceme sa naučiť aj dávať.