A to je svedectvo, že nám Boh dal večný život a tento život je v jeho Synovi. Kto má Syna, má život; kto nemá Božieho Syna, nemá život. Toto som napísal vám, čo veríte v meno Božieho Syna, aby ste vedeli, že máte večný život. 1. Jánova 5,11–13

Som vďačný Bohu za jeho veľké požehnanie, ktoré nám dal v tom, že môžeme mať s manželkou tri skvelé deti − dvoch synov a dcéru. Prinášajú nám do života radosť a šťastie, no niekedy aj smútok a problémy. Nie sú dokonalé (to majú asi po nás rodičoch), robia chyby, ale to nič nemení na tom, že sú to naše deti, ktoré máme radi. A pokiaľ ide o mňa, ani ja neplním svoju úlohu otca vždy tak, ako by som chcel a mal. Aj ja som, žiaľ, človek hriešny, a tak našim deťom nie som vždy dobrým príkladom. Napriek tomu však vnímam, že ma naše deti majú rady a sme si blízki.
Zo svojej rodiny to poznal asi aj Ján. Svoj prvý list adresoval veriacim, ktorí niekedy prežívali neistotu, či ich má Boh stále rád, aj keď sa v živote potkli a zlyhali. Nešlo o tých, ktorí mali pocit, že si môžu robiť, čo chcú. Obracal sa na ľudí, ktorí túžili po Božej blízkosti, ale narážali na vlastnú slabosť.
Ján preto svojich čitateľov uisťuje, že ak stále dôverujú, že Ježiš je ich záchranca, potom môžu s istotou vedieť, že majú večný život a sú Božími deťmi. Možno to tak práve necítia, ale môžu sa spoľahnúť na Boží sľub, jeho „svedectvo“.

Som Ti vďačný, Nebeský Otče, že to s nami neposlušnými deťmi nevzdávaš. Aj preto chcem byť iný a lepší.

Oldřich Svoboda