Píšem vám, deti, lebo pre jeho meno sú vám odpustené hriechy. 1. Jánova 2,12

Priznám sa, že som nikdy nebol veľkým milovníkom poézie. Napriek tomu som už niekoľkokrát natrafil na básne, ktoré ma hlboko zasiahli. Pred rokmi sa mi dostala do rúk malá zbierka básní brata Petra Škrlu a okamžite ma upútala. Aj keď som, žiaľ, neskôr pri sťahovaní knihu stratil, zostala mi v mysli úžasná báseň o mužovi, ktorý prešiel nešťastnou náhodou susedovi mačku. Ten túto správu prijal so smútkom, ale napriek tomu mu odpustil a mačku spoločne pochovali. Onen previnilec však na túto nehodu stále myslel a aj napriek uisteniu o odpustení sa k tomu stále vracal, ba pochovanú mačku znovu vykopal a šiel s ňou znovu k susedovi prosiť o odpustenie. (Viac si prečítajte sami…)
V tej básni som sa okamžite spoznal. Niekedy je aj pre mňa ťažké prijať fakt, že mi Boh vo svojej láske skutočne odpustil a nemusím sa k tomu už vracať. Akoby som mu nedôveroval, keď bol skutočne taký veľkorysý.
S rovnakým problémom zrejme zápasili aj veriaci na konci prvého storočia. Apoštol Ján im preto píše list, ktorý ich má povzbudiť a dať im istotu, že odpustenie je niečo, o čom nemusia pochybovať. Gramaticky dokonca využije tzv. perfektum, teda minulý čas, ktorý ukazuje, že sa niečo stalo a stále to platí: ak ste vyznali váš hriech, potom vám BOL odpustený a PLATÍ TO!

Je mi ľúto, Pane, že niekedy pochybujem o veľkosti Tvojej lásky. Ďakujem, že ma máš tak rád, že sa nevraciaš k tomu, čo som pokazil.

Oldřich Svoboda