Mojžiš sa rozhodol zostať u tohto muža, ktorý mu dal svoju dcéru Cipporu za ženu. Porodila mu syna a dal mu meno Geršóm. Povedal totiž: Stal som sa prisťahovalcom v cudzej krajine. Druhá kniha Mojžišova 2,21.22

Problém so začleňovaním cudzincov nie je novinkou. Bol tu oddávna.
A tak keď sa Mojžiš v cudzej krajine stretne s dcérami midjánskeho kňaza a pomôže im napojiť stáda, ich otec ho prijíma do rodiny. Už nie je sám, získava ženu, ktorá mu porodí syna a stáva sa z nich rodina.
Niečo tu však nesedí. Z toho, aké meno dáva synovi, vyplýva, že Mojžiš sa stále považuje za hosťa. Ešte nie je rozhodnutý, či zostane v midjánskej krajine. Ako keby vedel, čo ho čaká. Možno tuší, že tu nezakotví nastálo.
Zdá sa, že Mojžiš, podobne ako jeho predok Abrahám, „očakával mesto s pevnými základmi, ktorého tvorcom a staviteľom je Boh“ (Heb 11,10). Je zaujímavé sledovať, ako na zaťovo správanie reaguje Jitro, jeho svokor. Vyzerá to tak, ako keby sa vôbec nedivil a ešte to aj schvaľoval.
Autor Listu Hebrejom radí: „Veď tu nemáme trvalé mesto, ale hľadáme budúce“ (Heb 13,14). Náš život je podľa týchto slov prípravou na pobyt v nebeskom domove, ktorý Biblia nazýva večným životom.

Bože, mám rád svoj pozemský domov a som naň hrdý. To mi však nebráni v tom, aby som sa tešil na život s Tebou v tom nebeskom, trvalom a vo večnom domove. Ďakujem zaň.