Keď dávaš obed alebo večeru, nepozývaj svojich priateľov, bratov, príbuzných alebo bohatých susedov, aby sa nestalo, že ťa aj oni pozvú a mal by si odplatu. Keď robíš hostinu, pozvi chudobných, mrzákov, chromých a slepých! A budeš blahoslavený, lebo oni sa ti nemajú čím odplatiť, a tak dostaneš odplatu pri vzkriesení spravodlivých.

Luk 14,12–14

Istý farizej pozval Spasiteľa na hostinu. U Židov boli náboženské a národné slávnosti sprevádzané prejavmi radosti a veselenia, čo sa pokladalo za predobraz požehnania večného života. Radi hovorili o veľkej hostine, ku ktorej zasadnú s Abrahámom, Izákom a Jákobom, kým pohania zostanú vonku a budú sa závistlivo prizerať. Kristus chcel svojich poslucháčov poučiť i varovať. Židia žili v predstave, že časné i večné Božie požehnanie patrí len im. Neverili, že by Boh mohol preukázať milosť aj pohanom. Kristus ich týmto podobenstvom poučil, že Boh pozve tých, ktorými opovrhujú a ktorých sa štítia, akoby to boli malomocní.

Povedzte všetkým zmalomyseľneným, ktorí sa odvrátili od Boha, že si nemusia zúfať. Napriek tomu, že v živote zblúdili a hriechom si poškvrnili charakter, Boh ich chce priviesť späť k sebe a spasiť. Napriek tomu, že slúžili satanovi, ochotne sa ich ujíma v zdanlivo beznádejnej situácii a udeľuje im milosť. Nepostihne ich hnev, ktorý zničí neposlušných. Povedzte im, že Boh chce každého človeka očistiť a uzdraviť. Pri Božom slávnostne prestretom stole je dosť miesta a Boh každého rád privíta. (KP 170.171.182; COL 219.233)

Milostivý Pane, ďakujeme za pozvanie na hostinu.