Keď sa rozhliadol, zbadal boháčov, ako hádžu svoje dary do chrámovej pokladnice.

Lukáš 21,1

Jeruzalem je plný pútnikov, ktorí prišli na Veľkú noc do chrámu. Mnohí priniesli dary na údržbu tohto miesta, ktoré sa stalo centrom židovských bohoslužieb. Niektorí dali menej, iní viac. Ježiš sa zastavil neďaleko chrámovej pokladnice, do ktorej ľudia odovzdávali svoje dary.

Stál tam a sledoval nielen to, čo ľudia robia, ale zaujímal sa aj o ich pohnútky. Videl, že bohatí prichádzajú a dávajú tak, aby to všetci videli. Túžili po obdive a uznaní tých, ktorí si všimli, aký veľký dar priniesli.

Boh nehodnotí naše dary podľa veľkosti. Oveľa dôležitejšia je pre neho pohnútka, s akou to robíme. Pri dávaní často zabúdame, že On nepotrebuje nič z toho, čo mu prinášame. Veď jemu patrí všetko. Dávid vo svojom žalme napísal: „Hospodinovi patrí zem i to, čo ju napĺňa, svet i tí, čo ho obývajú.“ (Ž 24,1)

Keď čítam tento text, premýšľam, či môžem dať Bohu niečo, čo v skutočnosti nemá, keďže mu všetko patrí. Napadá mi len jedna vec – môžem mu prejaviť vďačnosť za všetko, čo od neho dostávam.

Keď Boh nepotrebuje moje dary, prečo mám teda dávať? Je to jednoduché. Stvoriteľ ma tým vychováva a chráni pred sebectvom. Učí ma vidieť potreby iných ľudí. Umožňuje mi podieľať sa na tom, čo by mohol urobiť aj bezo mňa.

Tým, že dávam a slúžim, nič nestrácam. Naopak, oveľa viac získavam. Ak to robím ako prejav vďačnosti Bohu, nikto o tom nemusí vedieť. Stačí mi, že to vie Boh.