Ježiš povedal svojim učeníkom: „Čo myslíte? Keby mal niekto sto oviec a jedna z nich by zablúdila, nenechá tých deväťdesiatdeväť na vrchoch a nepôjde hľadať tú, čo zablúdila? A keď sa mu ju podarí nájsť, veru, hovorím vám: Bude mať z nej väčšiu radosť ako z tých deväťdesiatich deviatich, čo nezablúdili. Tak ani váš Otec, ktorý je na nebesiach, nechce, aby zahynul čo len jediný z týchto maličkých. (Matúš 18,12–14)

Z môjho ľudského hľadiska je nelogické zanechať deväťdesiatdeväť oviec a ísť hľadať jednu jedinú. Náš postoj býva odlišný. My tú jedinú radšej „riešime“, než hľadáme. Sme pohoršení jej správaním a náš cit pre „spravodlivosť“ nám diktuje iné zaobchádzanie. Nie je pre nás prirodzený Boží pohľad – pohľad milosti, teda pozitívnej nespravodlivosti. Moje pocity sa však zmenia v okamihu, keď si uvedomím, že tou zblúdenou a takmer stratenou ovcou som ja. Vtedy mi prestáva vadiť, že Boží pohľad sa tak diametrálne líši od môjho. Ba začínam mať z toho radosť, keď zisťujem, že ma hľadá, a to deň čo deň. Veď koľkokrát sa mu počas jediného dňa odtúlam pre svoju sebestačnosť, nezáujem, ľahostajnosť k všetkému, čo súvisí s mojou vierou v neho. Tak rád si chcem vystačiť sám! Je skvelé, že ma nenechá samého, že ma hľadá, podáva mi ruku, otvára svoju náruč, túži ma vytrhnúť z nebezpečenstva zla, lživých lákadiel.
Stále ma totiž vidí ako jedinečnú, originálnu osobnosť. Aj mňa stvoril z nekonečnej lásky a pozná ma po mene. Každý deň ma sprevádza na mojich cestách a čaká, že o neho prejavím záujem, že na jeho lásku slobodne odpoviem svojou láskou a vďakou na jeho podávanú pomocnú ruku. A na jeho dary a dobrodenia odpoviem ich rozmnožovaním. Dám sa mu nájsť? Alebo si myslím, že som bez hriechu a vystačím si sám? A aký je môj dnešný pohľad na iné „stratené ovce“? Idem ich hľadať a zachraňovať, alebo radšej „riešiť“?
„Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život.“ (Ján 3,16)