Dvaja muži vošli do chrámu modliť sa. Jeden bol farizej, druhý mýtnik. Farizej stál a takto sa v duchu modlil:„Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia: vydierači, nespravodliví, cudzoložníci alebo ako tento mýtnik.“ Mýtnik stál v diaľke a neodvážil sa ani len oči zdvihnúť k nebu, bil sa do pŕs a hovoril:„Bože, buď milostivý mne hriešnemu.“

Luk 18,9–14

Farizej prekypoval samochválou. Pokladal sa za spravedlivého a pohŕdal inými ľuďmi. Mýtnik cítil úzkosť a nedokonalosť. Túžil po odpustení a pokoji, prosil len o Božie zľutovanie.

Farizej a mýtnik predstavujú dve veľké triedy ľudí. V skúsenosti apoštola Petra môžu nájsť poučenie obidve tieto skupiny. Sebaistota ho sklamala. Myslel si, že má dosť síl, aby odolal pokušeniu. Keď mu spev kohúta pripomenul Ježišove slová, zronený pochopil dosah svojho skutku. Odišiel a trpko plakal. V Petrovom živote nastal obrat a on svoj hriech úprimne oľutoval. Skľúčenosťou sa podobal kajúcnemu mýtnikovi a rovnako dostal aj milosť. V Kristovom pohľade čítal istotu o odpustení. Po jeho sebadôvere nebolo ani stopy. Odvtedy sa už nevystatoval svojou silou.

Aj dnes sužuje ľudí rovnaké zlo, aké spôsobilo Petrov pád. Pýcha a pocit nadradenosti sú Bohu odporné a človeka ničia viac, než čokoľvek iné. Najťažšie, ak nie priamo nemožné, je zbaviť sa týchto hriechov. V bezpečí sme iba vtedy, keď sa spoliehame na Krista, nie na seba. (KP 114–119; COL 150–155)

Pane, pomôž nám aj dnes uvedomiť si, ako veľmi sa podobáme onomu farizejovi.