Ježiš sa v moci Ducha vrátil do Galiley a zvesť o ňom sa rozšírila po celom okolí. Učil tam v ich synagógach a všetci ho oslavovali.

Lukáš 4,14.15

Dlho som nechápal, ako Ježiš a Ján Krstiteľ dokázali upútať pozornosť takých veľkých zástupov, keď vo svojich kázaniach vyzývali k pokániu a náprave. Myslím si, že nikto z nás nemá rád kritiku.

Ježiš kázal v tom istom duchu v galilejských synagógach. Lukáš píše, že ho všetci oslavovali. Ako je to možné? Ak budete dnes poukazovať na nedostatky a hriechy ľudí, budú vás chváliť?

Pri čítaní evanjelií som si neraz všimol, že tým, ako Ježiš kázal, prinášal ľuďom radosť, aj keď hovoril o ich nedostatkoch. Spájal totiž výzvu k pokániu so zvesťou o Božej nesmiernej láske.

Vtedajší náboženskí predstavitelia len kritizovali svojich poslucháčov. Spochybňovali možnosť, že by ich Boh mohol prijať. Ak bol niekto chudobný, bezdetný alebo chorý, znamenalo to, že musel byť veľký hriešnik.

Ježiš hovoril niečo iné. Nebál sa poukázať na problémy, ktoré trápili vtedajšiu spoločnosť. Okrem kritiky však svojim poslucháčom ponúkol aj možnosť zmeny. Hovoril o veľkej Božej milosti a o Stvoriteľovej ochote odpustiť každému, kto túži žiť inak. Tým dal svojim poslucháčom nielen novú nádej, ale aj radosť a pokoj.

Dnes nie je „politicky korektné“ otvorene hovoriť o tom, čo nás trápi. To je chyba. Ak sa bojím hovoriť o svojom probléme, nikdy sa ho nezbavím. Vyriešim ho len vtedy, ak sa mu s Božou pomocou rozhodnem čeliť. Potom moje slzy nahradí radosť.