Keď Elízeus upadol do choroby, na ktorú zomrel, prišiel k nemu izraelský kráľ Joáš a plakal nad ním: Otče môj, otče môj! Voz Izraela a jeho jazdci! Druhá kniha kráľov 13,14

Vplyv Elízeovej služby bol taký účinný a rozsiahly, že keď už ležal na smrteľnom lôžku, aj mladý modlársky kráľ Joáš, ktorý mal iba málo úcty k Bohu, pokladal proroka za otca Izraela a uznal, že v ťažkých časoch mala jeho prítomnosť medzi nimi väčšiu cenu než armáda s koňmi a vozmi…
Radou a povzbudením Joáša sa Elízeovo pôsobenie skončilo. Ten, ktorý dostal plnú mieru Eliášovho ducha, zostal verný do konca. Nikdy nezaváhal. Nikdy neprestal dôverovať moci Všemohúceho. Aj vtedy, keď sa mu zdalo, že cestu má zahatanú, šiel vierou vpred a Boh túto vieru ocenil a prekážky mu z cesty odstránil.
Elízeus nenasledoval svojho majstra v ohnivom voze. Pán dopustil naňho zdĺhavú chorobu. V dlhých hodinách ľudskej slabosti a utrpenia čerpal duchovnú posilu z viery v Božie zasľúbenia, takže vždy videl okolo seba nebeských poslov, ktorí mu prinášali útechu a pokoj. Tak ako kedysi videl na dótanských výšinách zástup nebešťanov, ohnivé vozy Izraela i kone s jazdcami, tak si teraz uvedomoval prítomnosť anjelov, ktorí súcítili s ním a posilňovali ho. Celý jeho život bol životom neochvejnej viery. Čím viac poznával Božiu prozreteľnosť, milosť a lásku, tým zrelšia bola jeho viera a pevnejšia dôvera v Boha. V hodine smrti bol pripravený odpočinúť si od svojej námahy. (PK 261.263.264; PK 140.141)

Náš Otče, aj my chceme čerpať silu z Tvojich zasľúbení.