Skôr než na krajinu dopustil hlad a pozbavil ich chleba, poslal pred nimi muža, Jozefa, ktorého predali do otroctva… Kráľ ho ustanovil za pána svojho domu, za vládcu nad celým svojím majetkom, aby poúčal jeho kniežatá podľa svojej vôle a jeho starcov učil múdrosti. Žalmy 105,16-22

Počas životnej krízy, keď šiel z kanaánskeho domova po tej hroznej ceste do otroctva, si Jozef pri poslednom pohľade na kopce, ktoré zakryli stany jeho príbuzných, spomenul na Boha svojho otca. Pripomenul si všetky naučenia z detstva a jeho duša sa chvela odhodlaním zostať verný a vždy konať tak, ako sa patrí na poddaného Kráľa nebies.
Jozef bol pevný i v trpkom údele cudzinca a otroka, i uprostred jasotu nerestí a lákadiel pohanskej bohoslužby, keď bol obklopený všetkými zvodmi bohatstva, kultúry a pompéznosti kráľovstva, lebo si osvojil poučenie o vernosti povinnosti. Vernosť v každom postavení, od najnižšieho až k najvznešenejšiemu, rozvíjala všetky jeho schopnosti na najvyššiu službu.
V čase, keď bol Jozef povolaný na faraónov dvor, bol Egypt najväčší z národov. Svojou civilizáciou, umením a vzdelaním nemal vtedy seberovného. Jozef spravoval záležitosti kráľovstva v období najväčších ťažkostí a nebezpečenstiev tak, že si získal dôveru kráľa i ľudu. (Ed 52.53; VYCH 45)

Láskavý Bože, aj ja Ti chcem zostať verný a vždy konať tak, ako sa patrí na poddaného Kráľa nebies. Prosím o Tvoju pomoc.