Potom Pán určil sedemdesiat iných a rozoslal ich pred sebou po dvoch do každého mesta a na každé miesto, kam chcel sám ísť.

Lukáš 10,1

Ježiš svojich učeníkov neučí len slovami. Neponúka im len teóriu. Posiela ich tiež do terénu, aby všetko, čo vidia a počujú od svojho Majstra, mohli uviesť do praxe. Mali pripraviť ľudí v mestách a dedinách na jeho návštevu.

V texte je ukryté aj jedno ponaučenie. Učeníci nemali ísť každý sám, ale vo dvojiciach. Ježiš ich posiela „po dvoch“. Nadväzuje na starozmluvnú prax, o ktorej hovorí Šalamún v knihe Kohelet – Kazateľ: „Dvom je lepšie ako jednému, lebo majú dobrú odmenu za svoju námahu. Ak padnú, jeden druhého zodvihne. Beda však samotnému, keď padne, a niet druhého, kto by ho zodvihol.“ (Koh 4,9.10)

Tieto Šalamúnove slová najčastejšie počujeme na svadbách. Jeho rada však platí aj v každodennom živote. Preto Ježiš vysiela svojich učeníkov na misiu vo dvojiciach. Vie, že človek je rád, keď má nablízku niekoho, s kým sa môže podeliť o svoje radosti aj starosti.

Šalamún dodáva: „Jednotlivca možno premôcť, dvaja sa však už postavia na odpor.“ (Koh 4,12) Áno, vo dvojici je to lepšie. Človek sa cíti bezpečnejšie, keď vie, že nie je sám.

Práca vo dvojici má aj ďalšiu veľkú výhodu. Ide o „spätnú väzbu“. Ten druhý ma môže pochváliť a povzbudiť, keď sa mi niečo podarí. Ak je medzi nami dobrý vzťah, môže ma tiež upozorniť na moje chyby. Nie je to príjemné, ale len keď si uvedomím svoje nedostatky a medzery, môžem rásť. Nielen v tom, čo robím, ale aj v tom, kto som.