Istý človek mal dvoch synov. Prišiel k prvému a povedal: „Syn môj, choď dnes pracovať do vinice.“ Ale ten mu odpovedal: „Nechce sa mi.“ Neskôr to však oľutoval a šiel. Prišiel teda k druhému a povedal to isté. Ten síce odpovedal: „Idem, pane,“ ale nešiel.

Mat 21,28–30

V tomto podobenstve je otcom Boh a vinicou je cirkev. Synovia predstavujú dve skupiny ľudí. Syn, ktorý odmietol poslúchnuť príkaz a povedal: „Nechce sa mi,“ predstavoval hriešnikov, ktorí sa neoháňali zbožnosťou a zjavne odmietali poslušnosť vyžadovanú Božím zákonom. Mnohí z nich to však neskôr oľutovali a poslúchli Božie volanie.

Druhý syn sa svojou povahou podobá farizejom. Predstavitelia Židov boli rovnako tvrdohlaví a domýšľaví ako tento syn. Keď Boh vyhlásil zo Sínaja svoj zákon, celý národ sľúbil, že ho bude napĺňať skutkami. Keď Kristus prišiel osobne, aby svojím životom potvrdil zásady zákona, zavrhli ho.

Mnohí aj dnes tvrdia, že zachovávajú Božie prikázania, ale vo svojich srdciach nemajú Božiu lásku, ktorá by sa prejavila láskou k blížnym. Sľub poslušnosti plnia len vtedy, keď sa od nich nevyžaduje nijaká obeť. Ak je však potrebné určité sebazaprenie alebo treba znášať kríž, cúvnu. Ak zostaneme leniví a nečinní, nebudeme nikdy spasení. Slová strácajú cenu, ak ich nesprevádzajú primerané skutky. Úprimnosť nedosvedčujú slová, ale skutky. (KP 213–220; COL 272–280)

Pane Bože, pomôž, aby úprimnosť našich slov dokazovali skutky.