Preto sa navzájom napomínajte a povzbudzujte jeden druhého, ako to aj robíte. (1Tes 5,11)

Cez letné prázdniny som bol na brigáde s partiou rómskych kopáčov. Mali sme vyhĺbiť niekoľko metrov hlbokú jamu. Stroje sa použiť nedali, pretože by mohli poškodiť kábel, ktorý tadiaľ prechádzal.
Od majstra som dostal krompáč a lopatu, predstavil ma rómskej partii a následne odišiel. Jeden sa ponúkol, že ma zaučí, ja som to však odmietol so slovami: „To je zbytočné. Veď na tom nie je nič ťažké!“ Starý Róm sa nevnucoval, len sa usmial popod fúzy. Po chvíli sme sa pustili do práce. Chcel som im ukázať, že nie som o nič horší ako oni. Jeden chlap z partie sa ma pokúsil dvakrát alebo trikrát trochu usmerniť, ale ani jeho som nevnímal. Niečo predsa musím vydržať. Po hodine mi začali dochádzať sily a na dlaniach sa začal ozývať prvý mozoľ. Na rozdiel odo mňa boli ostatní v najlepšom poriadku. Zdalo sa mi, ako keby pracovali len tak na zotrvačnosť. Ako plynul čas, bolo mi stále jasnejšie, že dokážu urobiť viac práce ako ja. Zatiaľ čo ja už som bol takmer vyčerpaný a padal do mdlôb, oni sa pri práci veselo rozprávali. A pod chvíľou si aj zaspievali rómsku pesničku.
Nakoniec som musel priznať, že sa od nich mám čo učiť. Poprosil som jedného, aby mi ukázal, v čom spočíva ten „fígeľ“. Chvíľu mi trvalo, kým som jeho rady začal uplatňovať v praxi. Zrazu som však zistil, že celý deň sa dá kopať bez toho, aby som omdlieval od únavy. Pavol mi radí, aby som sa na svojej ceste do Božieho kráľovstva nebál občas oprieť o niekoho, kto mi ponúka pomoc. Dnes bude on mojou oporou, zajtra to možno bude naopak. Veď práve preto existuje cirkevné spoločenstvo.

Pane Ježišu, pomôž mi prekonať márnomyseľnosť, ktorá mi bráni oprieť sa o brata, keď si potrebujem odpočinúť.

Vlastimil Fürst