A učeníkom povedal: „Prídu dni, keď si budete žiadať vidieť jeden z dní Syna človeka, ale neuvidíte.“

Lukáš 17,22

V živote každého kresťana sú dni, keď Boha vníma takmer hmatateľne. Inokedy máme pocit, že na nás zabudol. Starozmluvný prorok Habakuk začína svoju knihu slovami: „Dokedy ešte budem volať o pomoc, Hospodin, a ty ma nevypočuješ?“ (Hab 1,2)

Podobné pocity mal aj Jób. Najprv prišiel o všetok svoj majetok, potom o svoje deti a nakoniec aj o svoje zdravie. Nechápal, prečo sa to stalo, ale stále sa držal svojej viery. Vedel, že len s Bohom má jeho život zmysel – aj v týchto tragédiách. Veril, že aj keď nakoniec zomrie, Stvoriteľ sa jedného dňa postaví nad jeho prach a povolá ho do nového, tentoraz večného života v nebeskom kráľovstve.

Ježišovi učeníci prežívali obdobie, keď sa mohli denne tešiť z prítomnosti svojho Stvoriteľa. Ježiš im však hovorí, že to tak nebude vždy. Čoskoro prídu dni, keď sa ich Majster vráti k svojmu nebeskému Otcovi a oni sa budú cítiť ako siroty.

Nebojme sa, keď „Boha nevidíme“ a keď sa nám zdá, že necítime žiadne prejavy jeho lásky. Ježiš nás vopred varuje, že taký čas príde. Je to súčasť skúšky, ktorú diabol vyžaduje. Prichádza k Bohu a tvrdí, že svojmu Stvoriteľovi slúžime len preto, že sa vďaka tomu máme lepšie ako ostatní.

Ak vydržím, budem mať rovnakú skúsenosť ako Jób, ktorý na konci svojej skúšky vyhlásil: „Chýr o tebe sa mi dostal do ucha, ale teraz ťa na vlastné oči vidím.“ (Jób 42,5)