Vstúpil do seba a povedal si: „Koľko nádenníkov môjho otca má chleba nazvyš, a ja tu hyniem od hladu. Vstanem, pôjdem k svojmu otcovi a poviem mu: Otec, zhrešil som proti nebu aj proti tebe. Nie som viac hoden volať sa tvojím synom. Prijmi ma ako jedného zo svojich nádenníkov.“ Vstal teda a šiel k svojmu otcovi.

Lukáš 15,17–20

„Padnúť na hubu nie je príjemné, ale nie je to tragédia. Horšie je, keď to vzdám a poviem si, že nemá cenu vstať.“ Tieto slová mi raz povedal šéf, keď sa nám v práci podarilo niečo, na čo sme vôbec neboli hrdí. Mal pravdu.

Mladý muž, o ktorom Ježiš hovoril, nemohol padnúť hlbšie. Žid z dobrej rodiny pasie svine a závidí im jedlo. Hrozné. Hanbí sa za seba a dúfa, že sa to nedozvie jeho otec a ľudia z dediny.

Bol v koncoch. Po niekoľkých dňoch páchol rovnako ako svine, ktoré pásol. Všetci vedeli, s kým majú do činenia.

Jedného dňa si spomenul na svojho otca. Spomenul si, ako sa stará o svojich nádenníkov. Kedysi nimi opovrhoval, pretože slepo plnili otcove príkazy. Teraz im závidel. Sloboda, po ktorej túžil, stratila svoj lesk v pachu svíň.

Pred niekoľkými týždňami si myslel, že jeho otec je despota, ktorý mu nedovolí užiť si trochu zábavy s kamarátmi. Teraz vidí svojho otca v úplne inom svetle.

Ježiš hovorí, že mladý muž „vstúpil do seba“. Pád na dno nemusí byť tragédia, ak nás privedie k tomu, aby sme vstúpili do seba. Ak prestaneme hľadať chyby u druhých a uvedomíme si svoje vlastné, môže to byť nový začiatok. Každý môže padnúť. To sa môže stať. Keď si to uvedomím, musím vstať a ísť.