Vy sa teda modlite takto: Otče náš, ktorý si na nebesiach, posväť sa meno tvoje… Evanjelium podľa Matúša 6,9

Keď Boha nazývame naším Otcom, uznávame všetky Božie deti za svojich bratov a sestry. Každý z nás je vláknom na veľkej pavučine ľudstva, všetci sme členmi jednej rodiny. V modlitbe pamätáme nielen na seba, ale aj na svojich blížnych. Človek, ktorý prosí o požehnanie len pre seba, nemodlí sa správne.
Ježiš povedal, že večný Boh nám prednostne dovoľuje nazývať ho Otcom. Pouvažujme o tom, čo to všetko znamená! Nijakí rodičia nikdy neobhajovali svoje zblúdené dieťa tak naliehavo, ako sa o záchranu hriešnika usiluje náš Stvoriteľ. Nikto z ľudí sa o nekajúcneho priestupníka nezaujímal tak vytrvalo a nepozýval ho k sebe s takou láskou ako on. Boh prebýva v každom príbytku a počuje každé slovo. Vypočuje každú modlitbu a každému trpiacemu pomáha znášať starosti a bolesti. Vie o tom, kto ako zaobchádza s otcom, matkou, so sestrou, s priateľom i s ostatnými ľuďmi. Stará sa o to, čo nevyhnutne potrebujeme. Svojou láskou, milosrdenstvom a milosťou pamätá na každú z našich potrieb. (MB 105; MB 109.110)

Náš nebeský Otče, z celého srdca ďakujeme, že môžeme byť Tvojimi deťmi a navzájom bratmi a sestrami. Je úžasné patriť do Tvojej rodiny.