Mňa však Božia blízkosť blaží. V Pánovi, Hospodinovi mám útočisko, preto ohlasujem všetky tvoje skutky. (Žalm 73,28)

Vyrastal som v neveriacej rodine, ale rodičia ma vychovali s láskou. Odmalička ma viedli k hudbe, ktorá napĺňala celý môj život. Keď som mal osemnásť rokov, moja mama uverila adventnému posolstvu. Spolu sme začali navštevovať zbor, no v tom období som ešte nemal živý vzťah s Bohom a ani som ho nehľadal. Môj život bol naplnený činmi, ktoré vychádzali z vlastných prianí, plánov a myslenia. Stále som Bohu sľuboval, že keď príde ten správny čas, ktorý si, samozrejme, vyberiem sám, potom s Ním uzavriem zmluvu. Dovtedy chcem žiť podľa seba.
Moje rozhodnutie odovzdať sa Pánovi však stále neprichádzalo, práve naopak. Vo svojom „svetskom“ živote sa mi darilo, a tak som si myslel, že Boha nepotrebujem. Mal som zamestnanie, po ktorom som vždy túžil. Pracoval som ako hudobník posádkovej hudby u letcov, kde som hral na krídlovku. Táto práca ma veľmi napĺňala.
V roku 1954 prišla jedného dňa za mnou do kasární na návštevu staršia žena. Po jej predstavení som zistil, že sa pozná s mojou mamou a je tiež členkou Cirkvi adventistov siedmeho dňa. Prišla za mnou s prosbou, či by som mal záujem hrať na husliach v spoločenstve mládeže v ich zbore. Túto ponuku som, samozrejme, ako hudobník prijal a ešte v ten deň ma predstavila tamojšej mládeži.
V spoločenstve mladých ľudí sa mi veľmi páčilo. Hralo sa tam a spievalo. Božie pravdy, o ktorých sme spoločne diskutovali, vo mne zanechali dojem. Našiel som si veriace dievča a moje hodnoty a život sa začali meniť. Aby som mohol dodržiavať Božie prikázania a svätiť sobotu, ukončil som svoju obľúbenú prácu hudobníka vo vojenskej kapele. Bol som pokrstený a môj život sa začal odvíjať v iných dimenziách. Moje ľudské emócie zdanlivého šťastia a spoliehania sa na seba stratili význam. Učil som sa stále viac spoliehať na to, čo sa nevidí, ale prijíma vierou; na hodnoty, ktoré sú večné.
Nebolo to ľahké a viem, že sám by som to nedokázal. Potreboval som pomoc od „vyššej moci“ a dostal som ju. Túto „vyššiu moc“ stále potrebujem. Žijem síce v tele, ale v tesnom vzťahu s Kristom. Inak povedané – Kristus so svojou láskou, obeťou a pravým životom vstupuje do môjho života. Spolu s apoštolom Pavlom vyznávam: „Už nežijem sám, ale s Kristom.“
Nejde o mystický zážitok, ale o vzťah, ktorý sa realizuje vierou. Preto potrebujem Boha a On mi vyšiel v ústrety.

Vďaka, Pane, že je mi najlepšie držať sa Teba.

Rudolf Drvohlav