On povedal: Poď! Peter vystúpil z lode, kráčal po vode a šiel k Ježišovi. Ale keď videl, že vietor je silný, zľakol sa, začal sa topiť a kričal: Pane, zachráň ma! Mat 14,29.30

Včera sme sa rozlúčili s učeníkmi vo chvíli, keď po celonočnom zápase s vetrom a vlnami prišiel Ježiš k ich lodi. Najprv sa ho báli, no potom sa Peter spamätal. Poprosil Ježiša, aby im dal dôkaz, že je to skutočne on. Chcel, aby mu Ježiš umožnil kráčať po morskej hladine tak, ako v tej chvíli sám kráčal.
„On povedal: Poď! Peter vystúpil z lode, kráčal po vode a šiel k Ježišovi. Ale keď videl, že vietor je silný, zľakol sa, začal sa topiť a kričal: Pane, zachráň ma!“ (Mat 14,29.30) Ľudia sa často snažia vysvetliť to tak, že šlo o miesto, kde bola plytká voda. Vlastne sa nestal nijaký zázrak. Ježiš vraj nešiel po vodnej hladine, ale po dne, ktoré bolo na tom mieste len niekoľko centimetrov pod vodou.
Keď som raz sledoval televíznu reláciu, v ktorej sa jeden vzdelaný človek snažil podobným spôsobom vysvetliť všetky Ježišove zázraky, v mysli sa mi zrodili otázky, ktoré jeho závery vyvracali alebo minimálne spochybňovali.
Ak tam bola plytčina, prečo to učeníci ako skúsení rybári nevedeli? Ako mohli byť na plytčine vysoké vlny? Prečo veslá, ktoré rybári používali, nenarážali na dno? Ak tam bola plytčina, ako to, že skúsený rybár má strach, že sa v tej troche vody utopí? Utopiť sa vo vode hlbokej niekoľko centimetrov, to je umenie. Navyše, Peter nebol nijaký strachopud.
O to tu však nejde. Tento príbeh ukazuje na jedno veľké nebezpečenstvo. Peter najprv stúpi na hladinu jazera a ide k Ježišovi. Díva sa na neho. Na chvíľu zabudne, že kráča po vode. Keď si to uvedomí, má z toho radosť. Úprimnú radosť. Teší sa z toho, že je Ježiš s nimi. Už sa nemusia báť búrky, vĺn a utopenia.
Potom sa na chvíľu prestane dívať na Ježiša. Možno sa chce pozrieť na ostatných učeníkov, či oceňujú jeho odvahu, s akou vystúpil z bezpečia rybárskej bárky na rozbúrené jazero. Možno si hovorí: „Som najlepší! Nikto nemá takú odvahu ako ja!“ V tej chvíli ho ošplechne jedna z veľkých vĺn. Zrazu si uvedomí, že to, čo robí, nemá logiku. „Po vode predsa nie je možné chodiť. Nikto sa na nej neudrží. Je to nezmysel. Tak ako to, že ja…“ Myšlienku už nedokončí. Zrazu sa začne topiť. Voda ho prestane držať a on sa začne ponárať…
Znovu si spomenie na Ježiša a volá: „Pane, zachráň ma!“ Pri týchto slovách sa mi v mysli vybavuje prorocká modlitba Zachariáša, otca Jána Krstiteľa, v ktorej o Ježišovi hovorí: „…Po vyslobodení z ruky nepriateľov nám umožní slúžiť mu bez strachu vo svätosti a v spravodlivosti pred jeho tvárou po všetky naše dni.“ (Luk 1,74.75) Peter sa prestal dívať na Ježiša a takmer sa mu to nevyplatilo. Ešte dobre, že Boh má pochopenie aj pre takéto prejavy zaváhania v našom živote.

Pane, chráň ma pred podobným správaním, aké vidím v tomto príbehu u Petra. Ak niekedy na toto varovanie zabudnem, nedovoľ, aby som sa utopil.