a odpusť nám naše viny svojim vinníkom. Mat 6,12

Možno sa vám to už stalo. Niekomu ste ublížili, ale nemali ste odvahu priznať sa. Mali ste strach, že ten druhý by to nepochopil a keby ste mu povedali pravdu, bolo by to ešte horšie. Túžili ste po odpustení, ale nemali ste odvahu prosiť oň. Ako ste sa cítili? Pán Ježiš vyslovil vo svojej modlitbe zvláštne prianie: „A odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom.“ (Mat 6,12) Ježiš nepotrebuje odpustenie. Nikomu nikdy neublížil. Naopak, celý svoj život pomáhal druhým. Je preto jasné, že pri vyslovení tejto prosby myslel na nás. My totiž odpustenie potrebujeme. Prepáčte, budem konkrétnejší. Ja potrebujem odpustenie.
V súčasnosti sa o hriechu nehovorí. Tvárime sa, ako keby ani neexistoval. Tento výraz predsa nepatrí do dnešnej doby. Možno v stredoveku alebo počas svetových vojen áno. Ale dnes? To, že sme zo svojho slovníka vypustili slovo „hriech“, neznamená, že problém hriechu, viny a výčitiek svedomia je vyriešený. Psychológovia a psychiatri by o tom mohli veľa rozprávať. Väčšina ich pacientov má problém s odpustením hriechu alebo s ťažkými spomienkami na niečo, čo by zo svojej minulosti najradšej vymazali.
Aj Dávid prežil životnú etapu, keď sa snažil tváriť, že hriech neexistuje. To, čo prežíval, napísal v 32. žalme. Vo svojej básni hovorí: „Kým som mlčal, chradli moje kosti a celý deň som nariekal. Veď dňom i nocou doliehala na mňa tvoja ruka. Moja životná sila vysychala ako v letnej páľave. Vyznal som ti svoj hriech a nezatajil vinu. Povedal som: Vyznám Hospodinovi svoje priestupky. Ty si potom odpustil vinu môjho hriechu.“ (Ž 32,3-5) Ak sa budeme snažiť zametať problémy pod koberec, donekonečna to nepomôže. Raz nastane chvíľa, že sa pod ten koberec viac nezmestí a my budeme musieť upratať. Nebude to nič príjemné.
Dávid radí: „Nech sa preto k tebe modlí každý nábožný, kým ťa možno nájsť…“ (Ž 32,6) Ak ma niečo trápi, mal by som to čo najrýchlejšie prebrať s Bohom, ktorý ponúka odpustenie a silu, aby som sa k svojmu problému postavil tvárou v tvár. Čím skôr problém riešim, tým to je ľahšie. Ak to budem odkladať, každým dňom bude riešenie ťažšie, zložitejšie a dokonca bolestivejšie. Dávid hovorí, že môže nastať chvíľa, keď bude neskoro a problém nebude možné vyriešiť.
Nikdy nezabudnem na Štedrý deň v roku 1977. Spolu s otcom sme išli navštíviť našich priateľov do Kyjova. Dovolil mi šoférovať. Bolo zamračené a jemne mrholilo. Neďaleko Uherského Hradišťa som dostal šmyk, vyletel z cesty, prerazil plot a ešte zlomil marhuľu v záhrade, kde naše auto nakoniec zastavilo.
Otec si na svoje auto dával veľký pozor. Preto som čakal, že ma zasype výčitkami. Na svoje prekvapenie som počul: „Nestalo sa ti nič? Ďakovať Bohu!“ To bolo všetko. Vtedy som si uvedomil, ako veľmi ma ľúbi.

Pane, ďakujem Ti, že sa Ťa nemusím báť. Ďakujem, že k Tebe môžem prísť s prosbou o odpustenie. Tvoje odpustenie mi dáva do srdca pokoj. Som rád, že ma miluješ a ponúkaš mi zmierenie.