Istý popredný muž sa ho opýtal: „Učiteľ dobrý, čo mám robiť, aby som sa stal dedičom večného života?“

Lukáš 18,18

Otázku tohto muža museli všetci poslucháči vnímať ako dôkaz jeho veľkej zbožnosti. Tento príbeh je zaujímavý aj tým, kde ho Lukáš zaradil. Podľa neho sa to stalo chvíľu po tom, ako Ježiš vyhlásil, že Božie kráľovstvo patrí malým deťom a tým, ktorí sú im podobní.

Tento zbožný muž to musel počuť. Preto v jeho otázke môžeme počuť určitú pochybnosť: „Môže azda malé dieťa urobiť niečo pre svoju spásu? Veď nepozná ani Boží zákon. A keď nepozná zákon, nemôže ho ani dodržiavať. Ak je to ešte nemluvňa, nemôže urobiť ani nijaký dobrý skutok!“

Pre tohto muža sú Ježišove slová o tom, že spasenie je dar, ťažko stráviteľné. Nechce veriť, že nemôže urobiť nič iné, len byť vďačný.

Podobné otázky dostáva Ježiš aj od nás. Aj nám sa zdá spasenie, ktoré nás nič nestojí, akési podozrivé. Radšej by sme si ho zabezpečili sami. Niekedy sa o to aj pokúšame, hoci Ježiš stále opakuje, že za naše spasenie zaplatil na kríži a dáva nám ho ako dar.

Čo teda môžem urobiť, aby som si zabezpečil spasenie vlastnými zásluhami a dobrými skutkami? Na túto otázku podľa mňa neexistuje nijaká kladná odpoveď. Ježiš mi radí, aby som bol ako malé dieťa a dôveroval mu. Stále znovu mi pripomína, že večný život mi dáva ako dar. Na tomto svete nie je nič zadarmo. Za niečo dokonca platíme dvakrát. Mnohí ľudia sa nás snažia oklamať. Preto sa nám ťažko verí, že vstupenku do neba môžeme dostať len vďaka tomu, že nás Stvoriteľ miluje a chce s nami byť vo svojom kráľovstve.