Zrno, čo padlo na skalu, to sú tí, čo slovo s radosťou počúvajú, prijímajú ho, ale nemajú korene. Veria len načas a počas skúšky odpadajú.

Lukáš 8,13

Najväčším nepriateľom nášho spasenia je podľa Ježiša diabol. Nemôžeme však všetko zvaliť na neho. Podobenstvo hovorí o zrne na skale, ktoré rýchlo vyklíčilo, ale potom vyschlo, pretože jeho korene nemali dostatok vlahy.

Zrno na skale predstavuje ľudí, ktorí sa stretnú s Ježišovým učením, sú nadšení a emocionálne prijímajú všetko, čo počujú. Nejdú však do hĺbky. Svoju vieru považujú za skvelé rozptýlenie. Myslia si, že ich ďalší život bude jedno veľké predstavenie.

Týchto ľudí pri čítaní Biblie najviac zaujímajú zázraky a záhady. Priťahuje ich to, čo pôsobí na ich emocionálnu oblasť a čo v nich vyvoláva príjemné pocity. Radi rozprávajú o neuveriteľných zážitkoch, ktoré pri tom prežívajú. Budia dojem, že sa chvália svojou vierou a tým, čo im prináša. Nová viera im umožňuje byť stredobodom pozornosti. A o to im ide.

Keď však Boh neurobí to, o čo ho prosia, zatrpknú a ich viera „uschne“ rýchlejšie, ako „vyrástla“. Zabudli totiž, že duchovný život musí byť vyvážený. Okrem emócií musí obsahovať aj racionálnu zložku, ktorá tvorí koreňový systém. Ten všetko zavlažuje a zásobuje živinami.

Poznám ľudí, ktorých tento Ježišov opis presne vystihuje. Niektorí z nich zažiarili v mojom spoločenstve ako kométy a potom zmizli. Doplatili na to, že si pomýlili vieru so zábavou. Viera potrebuje emócie. Bez nich je studená. Potrebuje však aj rozum, pretože bez neho je nevyvážená a hrozí, že čoskoro „uschne“.