Dobroreč Hospodinovi, moja duša, nezabúdaj na nijaké z jeho dobrodení! (Žalm 103,2)

Z Božej milosti som sa narodil ako druhý syn katolíckym rodičom. Vďaka tomu som sa bez osobného presvedčenia a vlastného rozhodnutia stal členom katolíckej cirkvi. Na prianie rodičov som bol ako dojča pokrstený a zapísaný do cirkevnej matriky. Vlastné presvedčenie som získal postupne. Najprv vďaka dobrému vplyvu rodičov, najmä mojej milovanej mamy, neskôr vďaka skúsenostiam v rôznych životných situáciách.
V pätnástich rokoch som vážne ochorel na zápal pľúc a pohrudnice. Deväť mesiacov som ležal v nemocnici a štvrť roka som zápasil o život. Po štyroch mesiacoch som sa spýtal pána primára, kedy pôjdem domov. Odpovedal mi: „To neviem. Ja sa každý deň pýtam, či ešte žiješ. Buď trpezlivý, veselý, dobrý a ver, že tá chvíľa raz príde.“ Odvtedy som sa často modlil a prosil Boha, aby ma uzdravil. Keď o tom všetkom rozmýšľam, vďaka tejto chorobe som poznal, že Boh má so mnou určitý cieľ. Videl moje sklony, aj to, aké nebezpečenstvá na mňa vďaka nim číhajú. Dovolil, aby som prešiel údolím smrti. Na základe toho som si uvedomil závažnosť života, stanovil som si správny cieľ a odovzdal sa Bohu a Jeho službe.
Táto choroba zmenila môj názor na život. Začal som viac premýšľať o Bohu a o tom, aká je Jeho vôľa s mojím životom. Odovzdal som sa do Jeho rúk a On ma vedie rôznymi cestami. Mám už 92 rokov a vďaka Bohu som zdravý a stále užitočný.
Všetkým ľuďom, mladým i starým, zdravým aj chorým, chcem odporučiť, aby verili v Boha a svoj život i budúcnosť odovzdali Jemu. Verím, že ak to urobíte, svoje rozhodnutie nebudete nikdy ľutovať.

Milý Bože, odpusť nám, keď sa sťažujeme na problémy, starosti, choroby a ďalšie nepríjemnosti, ktoré život prináša. Niekedy je to jediná cesta, ako nás môžeš priviesť k tomu, aby sme rozmýšľali o zmysle toho, prečo sme tu a aké plány máš s naším životom.

Adolf Šlosárek