A jej povedal: „Odpúšťajú sa ti hriechy.“ Vtedy tí, čo s ním stolovali, začali si hovoriť: „Ktože je to, že aj hriechy odpúšťa?“ On však povedal žene: „Tvoja viera ťa zachránila. Choď v pokoji!“

Lukáš 7,48–50

Ježiša nezaujíma, čo si myslia „farizeji“, ktorých neskôr označí za pokrytcov. Všíma si ženu, ktorá prišla s túžbou zmazať svoju hriešnu minulosť. Podľa toho, čo si o nej myslí Šimon, Ježišov hostiteľ, to nebola nejaká malichernosť.

Žena pomazala Ježišovi nohy vzácnou masťou. Vie, čo si o nej všetci myslia. Nebráni sa. Uvedomuje si, ako si svojím konaním skomplikovala život. Teraz leží pri Ježišových nohách a túži, aby jej dal ďalšiu šancu.

Na hostine bolo viac veľkých hriešnikov. Nezaoberali sa svojou minulosťou, ale minulosťou tejto ženy. Sú pohoršení, že sa vôbec odvážila vstúpiť dnu. Ešte viac ich pohoršuje to, ako na ňu Ježiš reaguje. Jeho slová o odpustení považujú za rúhanie.

Ženu pri Ježišových nohách nezaujíma, či má Ježiš právo odpúšťať hriechy. Stačí, že splnil jej najväčší sen. Môže začať odznova. Môže sa opäť postaviť pred svojho Stvoriteľa s nádejou, že ju prijme a pozve do svojho nebeského kráľovstva.

Na jednej strane je Šimon a ostatní „svätí“, na druhej strane hriešna žena. Zatiaľ čo farizeji odchádzajú rozrušení a nazlostení, žena cíti vo svojom vnútri pokoj. Hoci prišla o vzácny parfum, túto stratu neľutuje. Pokoj v srdci je pre ňu oveľa cennejší ako parfum, ktorý ešte dlho šíril svoju vôňu všade, kde Ježiš prišiel.

Aj mne Ježiš ponúka odpustenie a pokoj. Nešpekulujem o tom, či na to má právo. Veľmi rád od neho oboje prijmem.