On však odpovedal: „Blahoslavení sú skôr tí, čo počúvajú a zachovávajú Božie slovo.“ Lukáš 11,28

V príručkách o komunikácii sa uvádza, že niektoré skutočnosti počujeme lepšie a iné horšie. Počujeme to, čo počuť potrebujeme a čo počuť chceme. V počúvaní sme tak nejako naprogramovaní na vypočutie príjemného a lichotivého. Počuté dokážeme filtrovať – čo počuť nechceme, skutočne nepočujeme. Proroci tento jav opisujú, keď hovoria o poslucháčoch so zapchatými ušami.
Načúvanie je vedomý výber a rozhodnutie pre to, čomu chceme venovať plnú pozornosť. Je to schopnosť, dokonca umenie chcieť. Preto sú tí, čo počúvajú Boží hlas požehnaní a blahoslavení. Oni počuť chcú a netvária sa, že nie je počuť. Idú živému slovu naproti, aby dobre počuli. Potom je prirodzené, že takéto vypočutie vedie k čineniu a zachovávaniu počutého.
„Nepočuť“ – patrí medzi najťažšie ľudské hendikepy. Helen Kellerová napísala: „Slepota izoluje od vecí, ale hluchota izoluje od ľudí.“ To by znamenalo, že duchovná hluchota vedie k izolácii od Boha a tú si nikto neprajeme.

Pane, hovoríš často a rôznymi spôsobmi. Tvoja reč je zreteľná, jasná a zrozumiteľná. Nechcem byť hluchý a tváriť sa, že nie je počuť.

Gustav Kloda