A on im povedal: Keď sa modlíte, hovorte: Náš Otče, ktorý si v nebesiach! Nech sa posvätí tvoje meno! Nech príde tvoje kráľovstvo! Nech sa stane tvoja vôľa ako v nebi, tak i na zemi!

Lukáš 11,2 (Roh)

Určite nie som jediný kresťan, ktorý si myslel, že modlitba slúži na to, aby som Stvoriteľovi oznámil svoje želania a On ich potom splnil.

Podobný názor mali mnohí Židia v Ježišovej dobe. Pravdepodobne aj jeho učeníci. Videli, ako Boh plní Ježišove prosby. Mali pocit, že to musí byť tým, ako sa Ježiš modlí. Keby im prezradil, ako správne formulovať slová, potom by Stvoriteľ vypočul aj ich modlitby. Obrátili sa preto na neho v nádeji, že im odhalí toto tajomstvo.

Ježiš si to uvedomuje. Preto do svojej vzorovej modlitby vkladá osobitnú prosbu. Učí svojich učeníkov, aby skôr, než začnú prosiť o svoje každodenné potreby, povedali: „Nech sa stane tvoja vôľa ako v nebi, tak i na zemi.“

Prečo mám vysloviť túto prosbu? V týchto slovách je odhalený základný princíp modlitby. Mnohí ľudia považujú modlitbu za automat na mince. Ak doň vhodím dostatok mincí a vyberiem si z ponuky, dá mi presne to, čo si želám.

To však nie je hlavným cieľom modlitby. Správna modlitba nie je monológ, ale rozhovor s Bohom. V ňom môžem spoznať jeho vôľu. Vyjadrím svoju prosbu, ale Otec posúdi, či je pre mňa dobré, aby ju splnil.

Vďaka modlitbe môžem spoznať vôľu svojho Stvoriteľa. Ak ju prijmem, bude to pre moje dobro.