Raz išli s ním veľké zástupy. On sa k nim obrátil a povedal: „Ak niekto prichádza ku mne a nemá v nenávisti svojho otca i matku, ženu a deti, bratov a sestry, ba aj svoj život, nemôže byť mojím učeníkom.“

Lukáš 14,25.26

Ak chceme tieto slová správne pochopiť, musíme ich zaradiť do správneho kontextu. Inak nám hrozí nebezpečenstvo fanatizmu, s ktorým má kresťanstvo smutné skúsenosti.

Kontext tvoria dve starozmluvné prikázania. Lukáš ich spomína v súvislosti s otázkou zákonníka, ktorý sa Ježiša spýtal, ako môže mať istotu večného života. Ježiš sa ho opýtal, čo o tom číta v zákone. Zákonník odpovedal: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, celou svojou dušou, celou svojou silou a celou svojou mysľou, a svojho blížneho ako seba samého.“ (Lk 10,27) Z Ježišových úst potom počuje: „Správne si odpovedal, toto rob a budeš žiť.“ (Lk 10,28)

Ľudia zo zástupu nasledujú Ježiša, pretože si od toho sľubujú pohodlný život. Ježiš dokáže uzdraviť, obnoviť život i nasýtiť niekoľkotisícový zástup z pár chlebov a rýb. Ježiš ich však varuje, že to nebude také jednoduché. Ak pôjdu v jeho šľapajach, ocitnú sa v ťažkých situáciách a niekedy budú musieť dokonca opustiť svojich blízkych.

Kresťanstvo ma nezbavuje zodpovednosti za moju rodinu. Ak môj život a moje konanie motivuje láska k Bohu a k ľuďom, moji blízki sa nemusia báť, že ich opustím. Ak budú rešpektovať moju vieru a poskytnú mi čas, zistia, aký vplyv má Ježiš na môj vzťah k nim. Uvidia, ako mi moja viera a vzťah s Ježišom pomáhajú viac ich milovať a lepšie im slúžiť.